Hrebeňom Roháčov

P1060305Celý projekt sa od začiatku vyvíjal postupne a pomerne zaujímavo… partička sa dohodla na tom, že ideme na Roháče, na víkend a že detaily doriešime neskôr. Pôvodný plán prespať na Žiarskej chate bol značne naštrbený tým, že tam už nemali voľné a spať v šope pri chate sa nám nechcelo. Bola tiež alternatíva prespať na hrebeni, ale to by sme tiež museli mať spacáky a kopec iných vecí, ktoré sme naozaj so sebou ťahať nechceli. Brum brum zvieratok sme sa až tak nebáli.. No vyšlo to teda nakoniec tak, že by sme to dali teda za deň a tak budeme môcť ísť naľahko. A že by sme to mohli v rámci možností i bežať. Ambiciózny to plán, ktorého realizovateľnosť bola ťažko odhadnuteľná… 40km s prevýšením 3800m je celkom dosť. Hiking.sk písal niečo o 19 hodinách čistého času na túto trasu…

Pravdou je, že pôvodne sme chceli ísť z Hút, ale kým sa všetci ťažko pracujúci vyjadrili v nesmierne intenzívnej e-mailovej diskusii, tak boli miesta obsadené. Tak prišlo na plán B a teda opačný smer – z východu na západ – s cieľom na Hutách. Tak sme tam v penzióne Roháčan bookli ubytko a ukecali Miša, aby sme prespali na ich chate v Štrbe. Navyše sme išli jeho autom, ktoré teda musel šoférovať… a nie, nebol tým vôbec nadšený. Ale zhostil sa tejto úlohy príkladne.

Predpoveď počasia bola ukážková, plech a pomerne teplo, dokonca aj u konzervatívnych Nórov. Síce na hrebeni v noci okolo nuly, ale to nie je ešte dôvod na paniku hádam.

V piatok po piatej sa teda stretávame u Miša v robote, nahádžeme veci do Yetiho a fičíme smerom na Donovaly. Mišo síce stále frfle, že Yetiho 1,4 litra veľmi neťahá, ale my sme akurát tak radi, že nemusíme šoférovať… Cesta ubehla celkom v klídku, žiadna brutálna zápcha neohrozila naše veľké plány. V Mikuláši ešte zastavujeme v Tescu, aby sme čo-to nakúpili na jedenie a pokračujeme do Štrby. Pri vystúpení z auta nás svieži vzduch opojuje a v kombinácii s teplotou pár stupňou nad nulou dáva tušiť, že ráno zrejme bude zľahka svieže. Na chate ešte dávame za pohárik demänovky a tatranského čaju a šup šup do postele.

P1060298

Ráno bolo treba  stihnúť bus z Mikuláša o 5:50, tak vstávame brutálne pred piatou. Na zastávke sa už grupujú skupinky horochtivých turistov, my dávame rannú fotku a vtipkujeme o tom, čo nás asi čaká. V autobuse sa každý z nás venuje jedeniu a prebaľovaniu vecí. Lokáli veselo diskutujú, bus je plný – hríbari, turisti a ženičky idúce do práce. V ústí Bystrej doliny (978m) konečne vystupujeme s pár ďalšími ľudmi. Posledné úpravy a prezliekanie a hor sa smerom na Bystrú (2.248m).  Teplota je príjemná, ide sa dobre – najprv v lese, ktorý postupne redne a prechádza do lúk s kosovkou. Celou cestou ideme poblíž Bystrého potoka, tempo je rezké. Slnko postupne presvetlí a prehreje celú dolinu a my čoraz intenzívnejšie nasávame ten božský kľud a užasnú neskoroletnú atmosféru. Nikde nikoho, s výnimkou 2 týpkov, ktorých sme obehli pri potoku. Dupkáme hore dolinou, v jej závere sa postupne odhaľujú hrebene Nižnej Bystrej, Kobyli, Hrbáča i samotnej Bystrej. Tá sa však až tak rýchlo nepribližuje… aspoň nie tak rýchlo, ako by sme si predstavovali. Výšup na hrebeň Koliby bol krátke a hore sa nám otvárajú neuveriteľné výhľadu jednak na Bystrú dolinu, ktorou sme prišli, ale aj na vedľajšiu Kamenistú dolinu a v diaľke  sa črtajú poľské roviny. Na hrebeni začína fúkať, tak trošku pridávame do kroku a popri tom fotíme o dušu. Na vrchol je to ešte kus. Hore dávame pauzu, v tom peknom vetríku obliekame bundy, a kocháme sa výhľadmi. Tiež vidíme kúsok za polovicu nášho dnešného plánu – niekde za Baníkov. Je nám jasné, že je to fakt kus – hrebeň sa kľukatí a hlavne sa zdá, že to je stále akosi hore-dole. Nestrácame čas, fotíme sa, balíme veci a fičíme dole. Dá sa ísť klusom, aj keď sústrediť sa treba pekelne. Do Bystrého sedla (1.946m)  to máme za pár minút, stretávame tam dvoch paštikujúcich Slovákov. Traverz do Gáborovho sedla (Raczkova Przelecz, 1.937m) je veľmi príjemný, asi najpohodovejšia časť trasy. Zdá sa, že z poľskej strany, od Ornaku, stúpajú ďalší ľudia. Veď predpoveď bola dlhodobo veľmi dobrá, tak sa niet čomu čudovať.

P1060335 Panorama

Výhľad na Klin (2.173m) nás však trošku desí, vyzerá to pomerne vysoko a prudko. Pár ľudí pred Klinom sa nás pýta, že aké máme čísla, čomu nie celkom rozumieme, tak sa len zasmejeme… trochu roztrhane stúpame hore. Na vrchole stepujú horskáči, fotografi a podobná čvarga, tam sa dozvedáme, že sú tu dnes preteky v behu na Klin a tak zrazu chápeme tie otázky dole. Fúka dosť, snažíme sa nájsť zavetrie a tlačíme tyčinky. Prví pretekári sa už rútia hore, ale nám sa naozaj nechce úplne premrznúť, tak valíme ďalej po hrebeni. Nie sme tam totiž na rekreácii. Prechádzame nenápadnú Končistú (1.994m) a od Račkoveho sedla (1.954 m) opäť stúpame. Hrubý vrch (2.137m) je akýmsi predvrcholom Jakubinej (2.193m), ktorá je však mimo hlavného hrebeňa, tak tú si nechávame nabudúce… Stretávame čoraz viac ľudí, vsetko samí Poliaci. Je ich asi fakt veľa v tom Poľsku. Pohľad z Hrubého vrchu je dosť desivý – Sedlo Pod Deravou (1.821m) je hlboko a hrebeň Deravej sa tiahne do diaľky zakončený výšupom na Volovec (2.064m). Definitívne sa neskôr zhodujeme na tom, že to bol najhorší úsek. Už trošku aj začíname cítiť, že už máme pár kilometrov v nohách. Trháme sa, každý sa snaží nájsť si nejaké optimálne tempo. Výhľady do Jamnickej doliny sú fenomenálne. V závere doliny pod Jamnickým sedlom sa lesknú plesá, trávnaté svahy sú zaliate slnkom a červené plochy čučoriedok ostro kontrastujú s modrou oblohou. Je to mocná náplasť na čoraz náročnejšie stúpanie no Volovec. Na jeho vrchol sa dostávame zhruba v polovičnom čase, tak sa celkom tešíme. Je čas obeda a tak je na mieste najesť sa trošku viac. Škoda, že rovnaký nápad mala asi polovica obyvateľov Poľska. Poniektorým z nás to ide dosť na nervy a tak sa až tak dlho nezdržiavame. Mišo s Maťom zvažujú skrátenie trasy, ostatní, s výnimkou Peťa K, váhajú, čo s načatým dňom. Podľa prepočtov to tak je ešte na 6-7 hodín vzhľadom na charakter terénu. Z Volovca a Jamnického sedla (1.910m) sú výhľady na Ostrý Roháč (2.088m) a Plačlivé (2.124m) parádne. Reťaze na Roháči klasicky vyvolávajú potrebu hystérie u dievčat z Česka, tak sa tvorí zápcha. Strácame tam tak 40 minút, je to škoda. Výšup na Plačlivé je viacmenej do pohody. Tam vedieme dlhé diskusie, že čo ďalej… Pepe nakoniec prelieva Peťovi M zvyšnú vodu a obaja Peťovia odhodlaní na všetko pokračujú ďalej. Ostatní sa pri rázcestníku pod Plačlivým kocháme výhľadmi na Smrek (2.071m) a Baranec (2.184m). Aké krásne je to tam v zime! Do Žiarskeho sedla (1.917m) diétne zbiehame a zo sedla už Pepe valí naplno za vidinou čapovaného piva, Mišo s Maťou berú ohľad na kolená, tak idú zľahka. Na chate dávame obligátne pivo so Spritom na slnečnej teraze a potom nás už čaká päť kiláčikov po asfalte. Príprava na maratón napríklad… Pepe dáva (konečne, po rokoch) letnú cestu – lesný traverz západnou stranou doliny, ten je na beh ideálny. Celkovo bola táto časť 30km a 2500m

P1060343

Na parkovisku sa nedarí zohnať odvoz do Mikuláša, tak dupkáme do Žiaru na bus. Snahy o stop sa nestretávajú s pozitívno odozvou u motorizovanej verejnosti, tak rezignovane čakáme na bus. Dojedáme, čo máme a myslíme na Peťov, ktorí sa nevzdali. Mišo ešte ledabolo skúša stopovať, nakoniec nám blondýnečka na Mondeu zastavuje, že nás zoberie na Podbreziny, čo je skoro v Mikuláši. Tam rovno prichádza MHD a tak sme pred siedmou v stanici. Ešte dávame večeru, voláme chlapíkovi do penziónu na Hutách, checkujeme chalanov na hrebeni a ideme nakúpiť im nejakú večeru.

Penzión Roháčan je v stredu Hút, kúsok od Horárni pri Bielej skale, kde končí prechod hrebeňa. Domáci je nadšený lezec a turista, tak pri bare a pivku rozpráva historky. Peťovia niekoniec volajú, že odchytili dvoch týpkov, ktorí ich dovezú rovno na Huty. Z Brestovej to dali dole do Zuberca, ušetrili tak 2 hodinky pochodu v tme. Šťastlivo prichádzajú, padne pivko, dve či tri a potom už len zaslúžená sprcha a spánok vo sviežom horskom vzduchu.

Na druhý deň prudko zvažujeme, že čo… nakoniec Mišo s Peťom M idú “len tak na lúku hore” vykvasiť, niekde pri zjazdovke na Spálenej, Pepe s Maťom dávajú okruh okolo Roháčskych plies (15km, 750m) a Peťo K s cieľom na Zábrať od Tatliačky skončil v záhone čučoriedok. Keby to chcel aj zatajiť, tak modré pery a prsty by ho prezradili. Ľudí je celkom dosť, ale dá sa to zvládnuť. O pol druhej sa všetci stretávame pri aute a pádime späť do BA.

Podaril sa krásny výlet, hoci cieľ celkom nebol úplne splnený, všetci sme nadmieru spokojní. Ďakujeme.

Celá foto galéria je tu.