Preskočiť na obsah

HOCHKAR 2014

  • Pepe 

Ako sa Antonio hlavnou hviezdou víkendu stal. A to tam ani nebol.

Osoby a obsadenie: Milan P., Mirík, Mišo H., Pepe a Kača, Dendža a Milan R., Mišo B., Marek, Miša, Zuzana Z., Mišo G. a Julisha, Bulhar a Katka.
P1050541
Keysho asi niečo tušil, keď sa na toto podujatie neprihlásil. Alebo len vedel počítať. My sme to brali naľahko. Veď o nič nešlo.

Ráno prisadáme na Kramároch do Movana, ostatní boli pozbieraní po ceste. My – 9 odhodlaní – vyrážame smerom na západ. Sekcia z Ramsau mala v pláne vyrážať okolo obeda, tak asi o tom čase ešte sladko spia. Working hero sekcia (Mišo a July s chorvátom Marekom) prídu až na večer.

Teploty vonku sú príjemné a tak ani teplé spodky do tohto vtipne vykurovaného vozítka nebolo treba (na rozdiel od minulého roku). Možno ani piť pálinku  proti chladu by nebolo treba, ale to sme radšej neriskovali. V ospalých hlavách nám doznieva hluk skráteného pracovného týždňa a veríme, že nás Milan unáša krajinou tým správnym smerom. Predpoveď počasia nebola bohvieaká, a tak si naozaj nerobíme absolútne žiadne nádeje, že by mohlo byť čo i len trochu pekne.

Po pár piss breakoch sme v Gostlingu a s otáznikmi v očiach kukáme na zahmlený kopec. Kým dokončíme nevyslovenú myšlienku Milan suverénne prefrčí cez parkovisko… snehu je predsa len trochu. Myslím, že hovoril niečo o tom, že ten kopec vyletí hore ako vtáčik… Snehu s výškou pribúda a astmatickému Movanu sa začínajú pretáčať panenky. Na dvojke. A potom aj na jednotke. Opakovane zaznieva slovíčko cicimbrus, ale to sa zrejme týkalo len toho auta pred nami. A my sa pomaly začíname obliekať, lebo vieme, že nás čaká malé intermezzo. Breakujeme v záveji a hor’sa retiazky montovať. Hore je to ešte kus a niektoré úseky aj tak nie sú úplne zadarmo. A keď sa oproti spoza zákruty vyvalí odhrabovač, tak naše výkriky len tak silnejúci vietor neodnesie. Záverečný výšup k chate je už malina.

Po obligátnych welcome drinkoch lačno kĺžeme pohľadom po čerstvom prašane. Škoda, že akosi horšie na seba vidíme, napriek tomu, že sme od seba len pár metrov. A nie, nie je to alkoholom českej proveniencie… Hmla jak blázon! Dole na pokladne ani nie je vidieť, z toho rozmixovaného optického difuzéra len dve vlajky pred chatou mľandravo plápolajú vo vetre.

Na chate nás už s radosťou očakávajú, tak hneď obsadzujeme našu cimru vzadu. Lenivo sa prezliekame, šak veľmi sa nám nechce. Mirík to zobral pragmaticky a rovno skočil do postele sa trošku prespať. Na obed teda ideme akože lyžovať, od chate sa púšťame len tak naverímboha smerom, kde tušíme lanovku a pokladne. Viacmenej po pamäti. Häsling je čisté zúfalstvo, tam vidno len bielobielu hmlu. Najlepšie sa to zdá byť v Drachslerlochu, aj keď aj to je to veľmi relatívne. Sneh je však parádny, ľudia skoro žiadni. Neviem, ci sneh bol uplne paradny. Šak padal taký mokrý, že sme boli premočení až po spodné prádlo!!!! Hmla sa previeva hore-dole. S pauzou v chate sa dá všetko zvládnuť a užívame si deň, ako sa dá. Od tretej už túžobne snívame o večeri a o tom, ako si konečne budeme môcť tie hlúpe artefakty z nôh odopnúť.
IMG_2259 IMG_2271 (2)
Na chate nikto okrem nás nie je (asi si lepšie kukli predpoveď počasia). Večera nič moc, ale keďže okolo jednej k nám dorazila správa, že Keyshovi a Ani sa narodil Antonio, tak nám dovtedy rozporuplne javiaci sa deň nemohlo už nič pokaziť. Tullamorky máme dosť, takže roztáčame kolesá… pri večeri dávame ešte 2 kolá dvojguľových hruštičiek a Keyshov účet utešene narastá. Večera nič moc nebola veru, kuchár tomu veľa nedal. Nálada je však napriek tomu skvelá, doráža aj Ramsau sekcia, ktorá stíha koniec večere. Vzhľadom na podmienky sa nikomu nechce ísť večer šlapať. O to radšej sa venujeme iným činnostiam. Už máme veľmi slušný náskok, keď dorazia Mišo s July a Marekom. Ja ich neveriace pohľady aj chápem, ale vybiehame im naproti a strháva sa prudká žúrka. Od tohto momentu sa už časopriestorové súvislosti stávajú trošku flexibilnejšími. Keďže Mišo sa ukázal ako zdatný spevák týždeň predtým na Žiarskej, voľba spôsobu oslavy je jasná – a v tom momente vzniká nové hudobné kvarteto The Hochkar Band – Mišo, July, Kača a Pepe a chvíľami aj neochotný Mirík. Máme zatiaľ pomerne obmedzený repertoár, ale zato vieme točiť jednu pesničku aj niekoľkokrát za sebou. Najlepšia bola „Narodil sa Kristus Pán“. Proste pilujeme techniku, vychytávame drobné nedostatky. Najprv bubnujeme na lyžiarske prilby, ale keďže niektorí medzitým pospávajú, presúvame sa do vedľajšej izby, aby ich nerušili. Prilby sme si zabudli zobrať, takže chytáme veľké smetiaky a zrazu má kapela oveľa lepší zvuk. Vcelku nepochopiteľne a neočakávane sa vo dverách objavuje Bulhar, ktorý so zalepenými očami niečo mumle… a sekundu na to, ho preskakuje rakúsky kuchár, o ktorom sme ani netušili, že na chate je. Hystericky niečo vykrikuje o nočnom poriadku a veľa ďalších vecí, ktoré sme vlastne ani nechceli vedieť. Veď aj tak sme už dávno chceli ísť spať.

Skoro ráno, po takmer prebdenej noci, hádžem očkom von oknom, či neuvidím vychádzajúce slnko, ale to bolo zrejme len preto, že som v polospánku zabudol, kde som. Počasie sa nezmenilo, ak nerátame to, že vidno budovu oproti. Zatiaľ. Po raňajkách vyrážame von, samozrejme bez zbytočných očakávaní. Zdá sa, že na Leckerplane sa to miestami trhá a tie padákové zjazdovky ešte nie sú úplne rozrité, takže stojí to za pár krásnych jázd v parádnom prašane. Hoci hore fučí ako z deravej rite a vidno zhruba rovnako tak. Neskôr ideme do osvedčeného Drachsleru a tam točíme o dušu. Bola to lepšie ako deň predtým, sneh bol parádny a keďže čo-to pripadlo, pokiaľ človek videl, tak to bolo super.

Na večeri nás víta čašníčka maďarského pôvodu, čo Grandovi náramne pasuje, keďže on je skutočný lingvista zájazdu. Človek by ani nepovedal, koľko toho taký človek z Patrónky po maďarsky vie. Samozrejme so šarmantným pseudoprízvukom. Bavíme sa všetci.

Po večeri sa – Grandovci, Pepeovci a Zuzana – vrhávame do víru kartárskeho opojenia. Okrem ujasnenia pravidiel je druhým najdôležitejším bodom ustanovanie odmeny pre toho, kto prehrá. Ani to dlho netrvalo, spomíname napríklad na Ďurkovú v zime asi 10 rokov dozadu a je jasné – skok holý či holá do snehu sa osvedčilo aj v minulosti. Pokým ostatní len polihujú, pospávajú a popíjajú, tak mi zvádzame ľúty boj. Mišo tasí zbrane najväšieho kalibru (asi sa fakt bojí, že prehrá) – domácu marhuľku, s ktorou slávil taký úspech aj na Žiarskej s Ostravákmi. Brzdíme pivom, aby sme to stihli dohrať ešte pri zmysloch. No a čo sa nakoniec nestalo?! Kača tesne prehráva a my ostatní ideme pekne s ňou. To žuchnutie snehu, keď sa za človekom zavrie po skoku na plocho, je opojné. Mišo sa tam v záveji takmer zabúda… Kača a July dávajú veci naplno. Zuzana sa len chichúňa za rohom. Dávame takto ešte pár kôl a vlastne aj tak vždy spolu… myslím, že niekto aj tie holé rite fotil, ale s fotkami sa neprihlásil.

Neskôr sa v šikovných hlavičkách zrodí nápad ísť ocheckovať bar v hornej chate, keďže ten náš je zavretý. Po ceste do baru sa na popud už nepamätáme koho Marek vrhá s pivom v ruke do zasneženej siete. Pridáva sa Mišo B, Zuzana Z a tuším aj Miška.V bare skoro nikto, barman a barmanka, pár domácich a partička dôchodcov. Obsadzujeme najväčší stôl a prv než sa otočíme porozhliadať, už nám pristáva tácôčka hruštičiek a dáke pivká. A postupne sa veci začínajú odohrávať asynchrónne. Veľmi asynchrónne. Marek s Mišom objavujú v ponuke spermie, takže ich objednávajú asi milión. Mirík si spomína na Baywatch a všetci sa okamžite chytáme. Tancujeme na rakúske odrhovačky, spolu s partiou dôchodcov, ktorí sú nadšení, že ako sa nám tie ich hudobniny páčia. Spermie sa chytajú zo zeme v rázštepe. Vyzliekame sa. Asi v 10-minútových intervaloch vybiehame s hurónskym revom von, krížom cez zjazdovku, vrháme sa do ochrannej siete s výkrikom „Do siťky!“. Sneh sa na holom tele topí pomerne rýchlo. Neskôr tam už bežíme len v teniskách. Myslím, že Mišo B. niečo splieta o veľmi udivenom pohľade barmanky, keď sa s ňou stretol vo dverách len tak, len v topánkach. Posledným významným počinom, na ktorý sme teraz schopní si spomenúť je Deer Challenge. Ukradnúť veľkého dreveného jeleňa z baru nebola úloha ľahká, ale nakoniec sa chopím šance a utekám s tým hoviadkom von. Keby ma tí trotli pri bare nebonzli, tak by misia bola úspešná… tak jelení úprk trval len chvíľu, kým ma barmanka nedobehla na terase. Je vcelku prekvapivé, že nás tam nezabila. Ale asi účet bol dostatočnou náplasťou

Návrat na domovskú chatu bol spojený s nejakými športovo pohybovými aktivitami, o ktorých však ja veľmi neviem. . Na spatočnej ceste na chatu sme využili ponuku od čašníčky maďarského pôvodu a urobili preteky na “čiernych Ferrari”.  Dávame ešte pár kôl kariet, aby sa nepovedalo a aby sme si fakt pripravili dobrú pôdu na pokojný spánok a poriadne nachladnutie.

Nedeľa začína veľmi pokľudne, máme vcelku dosť z predchádzajúceho večera. Počasie stabilizované. Akurát tuším viac fúka. Vychutnávame si tú hochkarovinu, aj guľášikom sa poniektorí občerstvujú okolo obeda a na našej domovskej chate objavujú Germsknodel mit Vanillasauce, čo je lightovejšia Buchta Chopok. Tak ešte tlačíme posledné kalórie a po obede šup šup domov. Opäť Milan exceluje, podmienky sú pekelné – nasnežilo celkom, šmýka sa a my vzadu sa ani nestíhame báť. Ale šťastlivo prichádzame domov.

Tak: tento rok sme prekonali všetky vysoké očakávania z minulých rokov. Bol to intergalaktický víkend. a to až tak, že poniektorí si ani nevšimli, že sa ani poriadne nedalo v tej hmle lyžovať… navyše nás pri srdci hrial úžasný pocit, že viac sme pre zdravie nového človeka u Keyshovcov ani urobiť nemohli. Objavili sme svoje limity a posunuli o míle ďalej.

Pár poznámok, korekcii a poopravení:
Hrapko:

  •  …a diskretné si nespomenul moju detskú výbavu 🙂 – Mišo udrbal svojim deťom termosku, varnú konvicu a ešte pár vecí, na ktoré si nespomínam. Všetko bolo mini.

Bulhar:

  • V sobotu večer bola trojka na Hochkare – Mirík, Bulhar a Hrapko, niet nad nočný manchester.
  • Aj vláčik sa „tancoval“ v bare.
  • Cestou z baru bola megasánkovačka na čiernych formulách (Schwarze Ferrari von magyarische Fraulein Kellnerin).
  • V sobotu doobeda bola Cibula v Austrálii a na obed zjazd v Kizbuhli.
  • V sobotu sme večer začali už pri večeri niekoľkými hruškami.
  • Pepemu sme ukázali tunel.
  • piatok vecer sa niekomu zosili ponozky a na cele sa objavili kozmicke napisy, mimochodom to nebol podpis autora  🙂
  • Strach zaspať „prvý“ (po Milanovi) bol skutočne veľký a celkom opodstatnený.
  • V piatok sa Tullamorka pila ako pivo.
  • Ďakujeme kuchárkam za koláčiky, bohužiaľ vydržali len prvú hodinku.
  • Buzna si rozbil aj opravil viazenie – šikovný chalan – Pepemu ukradol tesu a Hrapkovi 2 šnúrky od rukavíc. Je druhá reinkarnácia McGyvera.
%d blogerom sa páči toto: