Paklenica (8.-11.máj 2014)

Celú zimu sme sa trápili na umelej stene vo Vertigu. A tak som dostala nápad, navštíviť Národný park Paklenica v Chorvátsku. Chalani tam už boli, v máji sú k dispozícii nejaké voľné dni. Tak sa postupne dáva dokopy zaujímavá partička. Aďa Plávka s Joskáčom, Paľo Vataj s komplet rodinkou, ja a všetky moje deti a veselá skupinka Buzna, Stopár, Mr.Rajber a jeho sesternica Andrea.

Do mestečka Seline pri NP prichádzame postupne a každý iným spôsobom (Mišo napríklad z Udine na bicykli). Posledné doráža vo štvrtok nadránom moje Viano a Marekova C4. Bývame u babky Márii v pomerne rozhľahlom dome oproti prístavu, cena 10 EUR za lôžko. Trochu popŕcha, čo nám vyhovuje, potrebujeme sa trochu prespať. Do Paklenice vyrážame poobede, deti s Paľom na bikoch, ostatní autami. Prvý kontak so skalou je dosť rozpačitý, aspoň z mojej strany. Škriabe to, nejde to, nohy nedržia, je to úplne iné ako som si predstavovala. Deti tiež narážajú na fakt, že to nie je kolmá stena a pri zlaňovaní sa Boba dosť obúchala. Po dvoch hodinách to dosť znechutení balíme. Ostatní ostávajú, evidentne sa im darí lepšie ako nám. Náladu nám zdvíha výborná večera v reštaurácii u Dinka. Ponúka vynikajúce ryby a kalamáre. Tam sa postupne všetci pozliezame a zisťujeme, že v okolí je momentálne viac Slovákov ako Chorvátov. Mišo s Marekom miznú na prieskum mestečka Starigrad, kedy sa vrátili a ako, to nik netuší.

V piatok vylieza slnko, bude pekne a teplo. Čo budeme robiť? No predsa loziť! Sedláme biky a hor sa do parku. Bicykel je tu super dopravný prostriedok, všade je blízko a netreba riešiť parkovanie a nejaké to pivo. Dnes to na skale ide lepšie. Deti lezú 2-3 cesty, Zina sa bojí slimákov, Boba sa učí zlaňovať. Josky ťahá aj náročnejšie veci v časti, kde lezú detiská, tak sa trápim aj ja s Paľom. Sekcia Stopár a spol zmizla v priestore, zúrivo ťahajú cesty pred potokom, za potokom. Nás to okolo tretej prestáva baviť. Balíme, ideme sa na domček najesť a potom pozrieť druhú slovenskú partiu v domčeku u babky Božici (sestra našej babky) Sú tam nejaké menšie deti a hlavne parádny prístup dp mora so skokanským mostíkom. A tak skáčeme všetci do ešte studeného mora. Večer sa všetci stretávame v našom dome. Chystáme grilovačku, Josky berie deti na ryby. Nechytili nič, len sa im zamotala udica do stromu. Večer pri jedle a vínku – totálna pohoda.

Sobota – stále svieti. Čo budeme robiť? No predsa loziť! Už mi to príde trocho moc monotematické a tak vyrážam s deťmi na túru do jaskyne Manita Peč. Cca 2 hoďky hore a niečo menej dole. Pridávajú sa aj baby Vatajky, len im to dlhšie trvá. Túra pekná, slnečná, jaskyňa tiež impozantná, aj keď nie dlhá. Cestou dole sme sa vyčváchali v potoku. Dopotácali sme sa späť do centra diania v dolnej časti kaňonu a zistili, že partička popíja vínko a lezie. Nám sa už nechcelo, išli sme sa kúpať k Božici a potom hop-šup na rybu do Dinka. Z Dinka opäť k Božici, treba pozdraviť spriaznenú slovenskú partičku a hodiť Miša do vody. Deti dali až 30 zoskokov. Vínko, more, deti sú ticho, chytajú ryby. Zase ťažká pohoda.

Nedeľa- pomaly treba myslieť na cestu domov. Balíme, lúčime sa s babkou Máriou a ideme sa rozlúčiť aj s Paklenicou. Nechávam deti chalanom a idem si naozaj zaloziť. Je to omnoho lepšie ako prvý deň, ťahať cesty si však ešte netrúfam. Chalani sa zatiaľ venujú, Paľo s Marekom ťahajú deťom cesty a istia. Stopár zabávia tých, čo nelezú stavaním hrádzí v potoku. Deti zvládajú dve cesty obtiažnosti 4B, vcelku im to ide. Okolo štvrtej balíme, ideme naplniť bruchá kam inam, ako k Dinkovi. A už nás čaká iba zábavná cesta domov, plná vody, búrok a bleskov. Okolo jednej ráno dorážame unavení, ale spokojní do Blavy. Pekný výletí, môžme aj nabudúce….

Ciša