Termín: 11. 05 – 21. 05. 2019
Osoby a obsadenie: Csony (občas aj Peťo), Nina, Maťo Boďa, Insti, Smolík, Luciša, Keysho, Duco, Mizo, Miki, šofér Merab, guide-neguide Bartek
Časť posádky (insti, csony, maťo) letí o 4 dni skôr, idú pretekať na Bzuzhu (Egorov extreme race a preteká teda iba Peťo). Zvyšok skupiny sa delí na nočný odlet z Pešti a skorý ranný odlet z Viedne. V Kutaisi sa čakáme, majú tu naozaj pohodlné žinenky. Luciša, Keysho a Smolík letíme s WizzAir z Budapešti s malou, strednou aj veľkou batožinou, priority a s kajakom, letenka stála 99 680 HUF, čo je cca 300 €.
Sobota 11. mája – SUPSA
Na letisku nás čaká Merab, náš gruzínky šofér so Šprinterom. Je nás 7+1. Lode hádžeme dnu do auta a frčíme za chalanmi do Ozurgeti. Po prvom oboznámení sa s gruzínskym obedom sadáme na Supsu. Máme jeden tereňák (4 osoby, lode na streche) a jeden šprinter (8 osôb, lode a veci vnútri)
Supsa je malá riečka, trochu spád, ale netlačí, bola by výrazne ťažšia, keby bola vyššia voda, za tejto vody WW III. Jednu perej prezeráme (prejazd vpravo), vystupujeme pod mostom kde je pomníček s koňom, celý úsek má cca 5km, na rozpádlovanie dobré. Pekná príroda. Na konci máme malý problém s miestnymi babtistami, vraj sme šťali na ich posvätnej pôde a tak chlapci na uzmierenie konfliktu pijú čaču. Má 72%, takže je to náročné. Ešte, že máme Duca … 😊
Presúvame sa (podľa Barteka hodinový presun, ktorý trval 2 hodiny) do Kobuleti, mestečka pri Čiernom mori. Bývame v Pines resorte u otravného Gošu. Leje do nás svoje otrasné víno (vtedy ešte netušíme, že všetky domáce vína sú dosť otrasné) a berie nás na rodinnú oslavu. V jeho dome trávime 3 noci, platíme cca 15 € za noc (nemali sme 2 večere)
Neddľa 12. mája – Adžara (Adjaristikali) – deň MATIEK
Cca 14 km spod Khulo gorge, WW III – III+, 2 pereje WW IV, 1x must-run (Insti: to si prenesiem 😊)
Hore stretávame Čechov, ktorí to práve šli, hovoria IV, v podstate to sedí. Na začiatku malá rieka z kopca, po cca 2 km priteká prítok, ktorý prietok zdvojnásobí, zrazu sa z malej riečky stáva veľká. Neviem prečo Insti nasadá práve tu (ale ako časom zisťujeme, veľa Bartekových tvrdení je prinajmenšom zarážajúcich). Must-run je ľahký. Ide sa zprava-doľava, škoda len, že nám v ňom zmizol náš guide. Nad ním je pomerne náročná perej, ktorú je lepšie pozrieť, pri tomto vodnom stave sme ju šli napravo. Insti 2x po sebe pláva a mizne na cestu. Miki eskimuje za výdatnej dopomoci a vykĺbil si prst (obviňuje z toho mňa, namiesto toho, aby ďakoval za život 😊), na ďalší deň nejdú na vodu.
Inak rieka je krajinovo nie moc pekná, ale vodácky je fajn.
Pondelok 13. mája – Mačahela alebo Machakhela, ALEBO Machakhelistskali
Horný úsek (3 km), WW IV, jedna perej brutál V, spodný (7 km) WW III-IV. Insti a Miki trávia deň v Batumi.
Najprv hľadáme nástup na cestu, trochu pendlujeme (nechce sa nám dlho znášať), nakoniec končíme niekomu na dvore a tak začíname pri prvom možnom mieste. Hneď v prvej pereji padám Bartekovi na hlavu cez valce a ďalej odmietam za ním jazdiť. V podstate kúsok od začiatku je obria perej, ktorú študujeme (aj z drona) a následne naľavo prenášame. Neviem, o čo sa snaží Bartek (skautuje perej z úplne nemožného miesta, aj keď je jasné, že mi ju ísť nikto nechceme). Vzápätí padá dole hlavou do prieskoku, pláve a stráca pádlo. Prenášame asi hodinu, využívame aj skúsenosti z kaňoningu 😊. Ďalej je to už pekné. Z kopca, moc toho nevidno. Po 3 km sa k nám pripája Keysho a Maťo (ktorý, keď videl zábery z drona, tak zdrhol z hornej časti). Spodný úsek je ľahší, sú tu 2-3 miesta WW IV. Jeden kaňon ideme na oči, vreštím jak tur, Bartek stojí v tíšine na ľavo a ja nestíham zastaviť a rútim sa na obrovský šuter. Našťastie je tam priechod vpravo (ktorý celý zcúvam), kde si o chvíľu Maťo vyhadzuje pri eskimovaní rameno. Takže už druhýkrát za deň mizne z rieky. Večer ideme do Batumi, kde už máme mesta-znalých guidov (Insti, Miki). Prešli sme dokopy asi 300 metrov, ale bolo to super.Stretávame sa s nimi v Alphabet tower, kde Maťo štýlovo kupuje kopačák – fľašu gruziňáku. Je z tadiaľ pekný výhľad, takže sa neponáhľame. Potom pár metrov k sochám Ali a Nina (spájajú sa a rozchádzajú). A ešte jedna jazda na ruskom kole s vodou mineralnou, čo nám značne poškodila Mikiho a Keysha. Trochu si povreštíme v reštike a u Gošu, ktorý nás nasratý zaháňa spať. Ešte, že tu spíme poslednú noc …
Utorok 14. mája – Bzuzha WW IV (3 pereje skoro WW V), ďalej WW III
Bartek (asi na Peťov apel) prehodnotil plány a ideme na Bzuzhu. Csony tu tesne pred naším príchodom pretekal, takže rieku pozná naspamäť. Najprv sme na rozpádlovanie dali asi 800 metrový úsek, celé WW IV. Veľmi pekné, z kopca, kontinuálne. Peťo pred každou pasážou vydáva pokyny. Mizo a Duco končia a zvyšok (Peťo, Nina, Smolík, ja a Bartek) ideme úsek z kempu. Hneď prvú perej idú iba Csony a Bartek, my nasadáme pod ňou (treba boofovať a je tam škaredý kameń, tak sa bojíme). Rieka je úplne super, z kopca, stále to sype. Mne to moc nejde, asi 4x eskimujem. Druhá veľká perej (boof v strede, strom na ostrove) je OK, tá posledná je dosť brutál, roládku nevnímam a padám do žumpy, zase eskimák. Tých 800 metrov, čo sme išli na začiatku zrazu vyzerá ľahkých…. Smolík to zhodnotil, že bol nervózny, lebo Csony veľa rozprával, a stále nás ubezpečoval, že sme už za polovicou 😊. Ďalej ideme ešte asi 7 km, WW III, najprv ešte z kopca, potom drncačka ala Belá. Spíme v Kutaisi v Orange house, žúrujeme na streche … Cena cca 10 € za noc s raňajkami
Streda 15. mája – kúpele a Rioni
Bartek navrhuje ráno kúpele kúsok od Kutaisi. Sú dosť hogo-fogo, dávam si celotelovú masáž za 35 €. Je to fajn, ale nič zvláštne. Poobede sa presúvame na Rioni, časť cesty hrkoceme po nespevnenej ceste. Ideme úsek 21 km zvaný Tvishi Gorge (kilometráž úsek M6). Veľká voda (odhad 150 kubíkov). Prvá polovica je ľahká, WW III, ale sú tu veľké vlny a karfioly, treba si zvyknúť. V strede je most, nasleduje veľká perej (WW IV), z mosta vyzerá v pohode, ale vlny sú obrie. Časť posádky nás opúšťa. Prejazd je pravý stred. Potom to sype viac z kopca (Bartek vyhlasuje funy- lines a vzápätí padá do valca, kde nekonečne dlho eskimuje). Ku koncu je ešte jedna veľká perej (Duca mám pod pazuchou), tá je trochu ľahšia ako tá horná, ale o to dlhšia, jazdí sa v strede. Celých 21 km nám netrvalo ani 2 hodiny. Presúvame sa do regiónu Rača (Miki sa cíti ako doma). Spíme v dedine Ambrolauri, penzión sa volá Tsibena a má v strede malý vodopádik. Majiteľ je tiež Merab (ako náš šofér). Spíme tu 2 noci, penzión je najdrahší, platíme 35 € za noc, ale aj s polopenziou.
Štvrtok 16. mája – Ráno Forest walk, poobede Jejora
Ráno ideme na hornú Rioni (Utsera section). Má strašne veľa vody. To, čo píše kilometráž WW IV-IV+ vyzerá na V-V+. Beháme po mostíku, nikomu sa nechce na vodu. Ideme ešte hore, ale je to taká sypačka, veľa vody, nič pekné. Tak si dávame doobedie OFF, obzeráme opustený hotel pri hraniciach s Osetskom, minerálny prameň a les. Merab (šofér), vyzerá spokojne, vyzerá, že tu už niekedy bojoval (ako z neho postupne vyliezlo). Poobede sadáme na prítok Rioni Jejora, má to byť WW II – III, pri našej vode určite skôr III s jednou žumpou. V nej skončil najprv Bartek a následne Miki, po dlhom čase na vode. Večer ideme do Ambrolauri na pivo.
Piatok 17. mája – Nikotsminda a raftový úsek Rioni
Ráno využívame náš bedecker a ideme na KPČ (kultúrno-poznávacia činnosť). 15 km od Ambrolauri je tisíčročný kostolík, ktorý vraj stojí za to vidieť. Tak sa zaodievame a vyrážame. Je pekný, škoda, že je na ňom lešenie. Pálime sviečky za nás a našich blízkych, Isti okukuje ťukajúce žienky a ide sa na vodu. Vybrali sme „rafting section“ na Rioni, obliekame šiesti (Bartek, Smolík, Mizo, ja, Keysho a Insti), ale po prehliadke prvej pereji Insti mizne v aute. Keysho váha, ale Bartek sľúbil chicken- line, tak ho (Keysha) presviedča. V podstate to nie je ťažké, veľká voda, jedna ťažšia perej na začiatku a jedna na konci. Čaká nás 2 hodinový presun cez priesmyk Doghurasti (900m) a sme v Svanetii pod Veľkým Kaukazom. Spíme v Lentekhi, kde je rieka Tskhenistskali (Čeniskali). Záchadzka do Lentechi bola úplne zbytočná. Na vodu sa nikomu nechce, rieka je rozvodnená, pereje sú brutálne, farba vody čierna. Začíname riešiť s Bartekom, že na čo nás sem ťahá, keď my takú vodu nechceme. Jediné pozitívum je ubytovanie. Spíme nad vodou, na súkromí, teta nám pečie chačapuri a Duco vyhráva na gitare. Cca 18 € na hlavu, nekonečne veľa jedla.
Sobota 18. mája – Super deň (Čeni a Kobi)
Ráno sme šli spodnú Čeniskali. V kilometráži tento úsek ani nebol. Šli sme aspoň hodinu dole prúdom z Lentakchi, Úsek mal cca 16km, WW III-III+, jedna perej ťažšia (prejazd vpravo). Máme veľa vody, je tu pekný kaňon, bublavá voda, celé nám to trvá cca 1,5 hod. Mizo zisťuje, že má deravé Topo ☹ . Poobede sa presúvame do dedinky Samagrello, kde máma požičaný domček. Je trochu opustený, je tu trochu bordel, ale je tu pekne. Poobede vyrážame na Kobi, alebo Khobistskali), spodný úsek. Cestou obzeráme klúčovú perej (zprava prítok, 4m vodopád, možnosť skákať). Sadá sa pri úľoch… Rieka má veľa vody, riadny spád, stále treba klučkovať a vyhýbať sa valcom. Držím sa Csonyho a Niny ako kačka, chudák Smolík ide za Bartekom. Pred veľkou perejou zdrhajú Duco a Mizo, ja sa bojím, ale idem. Ideme zprava, potom si nepamätám. Spodok je ľahší ako vrch, ale stál treba byť v strehu. Špeciálne jedna perej s padnutým stromom naľavo je hnusná. Úsek 10 km nám trval cca 1,5 hod, nič sme nepozerali. Spíme v domčeku za 6 ečiek bez jedla
Nedeľa 19. mája – ďalší super deň Tekhuri, spodný úsek WW III-IV.
Sadáme na lúke plnej kravských hovien, vyzeráme talianskych kajakárov (vraj sa blížia) Horný úsek je WW V a treba tam UAZ a kedže aj naša cesta bola na UAZ, dosť nervózne vyzvedáme od Meraba, či sme správne. Barteka sa už nikto radšej nič nepýta. Úsek sme trafili, rieka je úplne suprová, kaňoníky, mne pripomína Lammer. Obtiažnosť je ľahšia ako na Kobi, medzi perejami je viac času oddychovať. Najťažšia perej je v kaňone, má spád a v strede je brutálna diera, treba ju ísť úplne naľavo, alebo napravo. Vyberáme pravú lajnu, Bartek chvíľu vyzerá, že skončí v diere. Všeobecne mu ide, pláve nám a nekonečne dlho asi 4x eskimuje. Pod rampu má nasadnúť Keysho, ale nejak to nestíha. V podstate dobre, spodok je o ničom, na konci je v dedine už len jedna zaujímavá perej. Úsek 10 km sme šli 2 hodiny aj s lovením Barteka. Prezerali sme perej s dierou. Večer sa presúvame do Kobuleti, nespíme už u Gošu, ale na hlavnej, oproti zdevastovanému hotelu. Večer sa ešte kúpeme v Čiernom mori.
Pondelok 20. mája – posledný deň na vode Khintrishi
Z Kobuleti ideme iba asi pol hodinu smer Kintrishi národný park. Cesta je zas skôr pre UAZ. Bartek nás ubezpečuje, že je to ľahké. My máme informácie, že stredný úsek je veľmi pekný a ťažší. Našu dilemu rieši priehrada, úsek nad ňou je suchý a tak sadáme, po dlhom čase všetci na vodu.Teda, okrem Barteka. Malú obťiažnosť vynahradí krása rieky, je tu kaňon (v ktorom Smolík topí telefón), džungľa, rododendrony… Niektoré pereje majú slušný spád, ale my máme po dlhom čase málo vody. Napriek tomu Insti stíha vyplávať. Končíme v dedine pod kaňonom. Okolo nás sa preháňajú vrieskajúci študenti (asi maturanti) v autách. Už nás čaká len presun do Orange house v Kutaisi, balenie, večerná žúrka na streche a zbohom Gruzínsko. Keby som mohla, tak požiadam o predĺženie….
Luciša
PS: Ešte zopár faktov:
- Dohovoriť sa dá po rusky
- Gruzínske písmená sa nedajú čítať a U nie je U, ale I, aj to naopak
- Koňak je fajn, čapované víno otras
- Všade sypú cukor, treba dôrazne žiadať bez sachara
- Pozor na čaču, má 72 percent
- Jedlo je smiešne lacné, ostri je ostrý guláš, výborný je baklažán, hríby, šašliky ako kde, ale v podstate OK. Ryby boli fajn. Chačapura zapláca brucho. Pivo je pitné.
- Nafta je lacná
- Bez Meraba tam ani nechoď, na Barteka sa vyser …
- Gruzínsko je parádne 😊
