Haute Route {ót rút} 9-16.4.2011

  • Geronimo 

Na výlete boli : Jirko, Luciša a Denda pod dohľadom Milana Sekelského – Ema 

Určite každý máme svoje sny. Mojim snom bola Haute Route (v preklade výškový prechod). Keď som sa o nej dopočula prvý krát, mala som asi 20 rokov. Skialpinizmus ma veľmi baví, mám skvelý pocit z tej slobody pohybu ktorú vám ponúka. Splnenie tohoto sna som dostala takmer pod stromček. Vzniklo to tak, že som sa po Vianociach stretla s Emom Sekelským, ktorého som poprosila či by nás tam ako horský vodca s Lucišou a Jirkom v apríli nezobral. Veľmi milo ma prekvapil, keď sa potešil, že by tam sám veľmi rád šiel. Dokonca aj termín vyšiel všetkým úplne vhod – aby mňa z práce pustili a aby sa aj Emo stihol do Nepálu pripraviť.  A tak prišlo na prípravu. Na tréning som mala viac ako tri mesiace. Bola som na pásoch každý jeden víkend. Kamaráti sa zo mňa už smiali, že si pásy dovtedy zoderiem. Teraz spätne musím priznať, že sa mi to vyplatilo. Nie je to predsa len prechádzka po korze, aj keď to tam tak miestami vyzeralo. Ale poďme pekne poporiadku.

 Haute Route je prechod zo Chamonix do Zermattu, prípadne sa dá pokračovať do Saas Fee. My sme si vybrali kratšiu variantu ktorá meria okolo 100km. Začínali sme z dedinky Argentiere – ktorá je na skok od Chamonix. Našu cestu sme začali v sobotu ráno keď sa nám podarilo okolo 4.00 opustiť Bratislavu. Cesta zvykne trvať 12 hodín a aj nám sa podarilo byť okolo 16.00 na mieste. Ukázalo sa to ako veľmi rozumné, lebo sme si mali čas oddýchnuť. Emo nás krásne neomylne navádzal až k hotelu – aj keď sem tam sme museli všetci dávať pozor na cestu. Týmto smekám klobúk pred Jirkom, ktorý nás tam bezpečne doviezol.

Do hotela prišiel za nami Šumo, ktorý sa napokon stal našou oporou počas celého zájazdu. Keď sme si prebalili veci, aby nám Šumo mohol vziať auto do Champex, vyrazili sme na pivko do Chamonix. Bolo krásne pri pivku z krčmy sledovať západ slnka na Mont Blancu.

Nezdržali sme sa dlho, lebo sme všetci boli dosť vyčerpaní cestou a ráno nás už čakala prvá etapa. Hotel bol priamo oproti lanovke, ale o moste cez potok ktorý nás od nej delil sme vedeli len my, vďaka Luciši a Jirkovi ktorí večer neboli leniví ho ísť hľadať.

 Nedeľa 10.4.11

 Ráno sme boli pri lanovke už pred ôsmou. Už vtedy tam bolo neskutočne veľa ľudí. Ťahať začínajú o 8.30. Myslím, že je dobrý nápad kúpiť si lístok na lanovku o deň skôr, aby ste ráno nemuseli vystáť rady dve – na lístok a na lanovku. Keďže sme to  nevedeli vopred, dostali sme sa hore dosť neskoro.

Tento deň sme si zvolili ako aklimatizačný. Najdôležitejšie bolo nabrať výšku a ako sa len dá si na ňu zvyknúť. Počasie nám v tento deň prialo snáď viac ako by sme si aj sami priali. Bolo neskutočne horúco. Vyslovene sme vyhľadávali tieň, kde sme oddychovali. Vody sme mali skôr málo ako dosť do takej horúčavy, ale navzájom sme si vypomohli a tak nik smädom neumrel. Poniektorí začali aj pociťovať ubolené hlávky, ale myslím si že nie len výška, ale aj teplo spravilo svoje. Výhľady boli úžasné a lyžovačka dole bola parádna – jarná lyžovačka ako lusk.

Ďalšiu noc sme spali opäť dole vo výške okolo 1700 mnm v dedinke Burg st Piere. Dorazili sme tam ozaj neskoro večer. Mali sme už aj kúsok obavy či nás ešte ubytujú, ale našťastie nás prijali v jednom hotelíku pri ceste. Cena bola fajn – 41 CHF na to že sme mali izby s vlastnou kúpeľňou (pre porovnanie v Zermatte sme platili 40 za hromadnú izbu so sociálkami na chodbe).  Keď Šumo viezol auto do Champex začalo mu z neho riadne dymiť. Ako sa neskôr ukázalo odišlo turbo a pre Jirku nastali starosti ako to poriešiť. Tak so Šumom ešte večer vybavovali čo by sa dalo poriešiť, ale auto nakoniec ostalo definitívne nepojazdné.

Pondelok 11.4.11

Neviem ako ostatní, ale ja milujem pondelky mimo práce. Keď sa ťapkám niekde v bielej planine a môžem si užívať samoty, lebo naokolo niet takmer nikoho. Dnešný deň bol presne taký.

Ráno sme mali raňajky o 7.00. Tak okolo pol ôsmej sme už vyrazili po hromadnej fotke z hotela.

Tento deň nás čakal výstup na chatu Valsorey 3030 mnm. Od hotela sme vyrazili v lyžiarkach s lyžami na ruksakoch.  Takto sme šlapali cez lúky a pastviny asi dve hodiny. Nedaľeko za odbočkou na chatu Velan sme si už mohli obuť lyže.

Na nich sme sa presunuli do kaňonu, ktorým vedie zimná cesta na Valsorey, ale tam sme ich museli ešte dva krát zložiť a preliezť dva skalné prahy. Pred nástupom do hangu sme si dali obedovú prestávku a potom už len pomalým tempom hore na chatu. Na chate už sedela partička českých dobrovoľníkov z Horskej služby. Vedeli sme o nich už od soboty, keď sme stretli ich šoféra na parkovisku pri lanovke.

Počasie vyšlo nádherné, poučení z predchádzajúceho dňa sme si na cestu nabrali viac vody. Teda sme mali čo piť ešte aj na chate až do večere. Slniečko na chate krásne hrialo, vysušilo nám všetky veci. Nasledoval oddych na chate, štopkanie odtlakov a debatenie s ostatnými. Večera bola výborná – aj keď podávať Chilli con Carne – keď je jedna noclaháreň pre cca 40 ľudí ..hmmm…- smrádeček ale teplúčko – kým niekto neotvoril okno. Ako slušne vychovaní sme sa natlačili na seba pod čísielka postelí, ktoré nám pridelili, a až v noci sme zistili, že tam spíme úplne sami. Jirko si zabudol svoj skvelý hodvábny spacáčik v aute, ale na jeho šťastie nikde na chatách už nemali povestné konské pichľavé deky ako bývalo zvykom. Všade už boli veľmi príjemné paplóny, ale aj tak v nich všetci spali ešte zabalení v dajakom svojom jemnom spacáku.

 Utorok 12.4.11

Raňajky boli chatová klasika – chlieb, maslo, džem, med a nuttela k tomu pohárik džúsu a čaj. Verte, že keď to isté zbadáte piate ráno, aj hlad vás prejde. Ale najesť sa treba. Večer Emo riešil dilemu – mačky verzus lyže. Darmo je sa takýmito otázkami trápiť, lebo stačí počkať ako začnú vystupovať prví a je rozhodnuté. Ako sa vraví – aktívny blbec je horší ako triedny nepriateľ – pekne sme si počkali, kým nám prví vydupali parádne stupy do sedla a pomaly sme za nimi vyrazili. Celkom sa nám darilo ich relatívne rýchlo dobehnúť.

Popred nás a všade naookolo sa plietli nenaviazaní český bratia. Miestami nás nechali stáť v nie veľmi príjemnom teréne, začo ich Emo aj scepoval. Hore v sedle Col de Combin  3662 pod štítom Combin de Valsorey bola pekelná zima a fučalo ako o život. Vytiahli sme teplé veci, zapli lyže a zošúchali ľadovú platňu dole. Keď sme už boli dole vzávetrí, krátko sme niečo zjedli, napili sa, rozmrazili ruky a s lyžami na pleci sme si vystúpali do ďalšieho sedielka Col du Sonadon 3520 mnm.

Počasie v tento deň ozaj nestálo za veľa. Prelievali sa hmly, najskôr bola zima, potom bolo relatívne teplo, ku koncu dňa aj kus pršalo – kus snežilo. Mali sme na to pekný výraz, ale ten radšej len osobne. Keď sme začali hodne dlhý zjazd, ako na potvoru padla hmla. Smer sme vedeli, ale predsa len sme boli spokojnejší, keď sme sa pridali k ostatným skupinám. Sa mi páčilo, ako sme sa všetci dali dohromady a tí čo mali GPS previedli aj ostatné skupiny. Bola tam cítiť krásna súdržnosť, veď sme všetci mali jeden cieľ. Bolo nám ľúto, že sme tento deň nevideli veľa z prekrásneho okolia, v ktorom sme boli. Keď už sme boli o niečo nižšie, aj viditeľnosť sa zlepšila, ale žiaľ zhoršil sa sneh. Emo ho nazval, že je prehnitý a keďže predchádzajúce dni bolo teplo, tak aj výrazne sadal. Luciša a Jirko si vyskúšali čo je to zapadnúť s plným ruksakom, pekne sme sa na nich nasmiali, odfotili ich a ak bolo treba tak sme im pomohli. O zábavu ozaj núdza nebola. Zlyžovali sme až do dolinky pod Chanrion. Tam sme chvíľu posedeli s ostatnými a potom sme spoločne šlapali ku chate. Na chate sme si pripili bošáckou na dobre zvládnutú etapu, dali si od hladu sušené mäso a hneď nám bolo príjemnejšie. Predtým ako nás Emo šiel nahlásiť chatárovi, sme mu dali z bošáckej vypiť a len čo otvoril ústa, chatár sa ho hneď sám spýtal – „Milan ?“ dosť sme sa na tom zabavili.

 Pásy sme mali také mokré, že keď som ich žmýkala tiekla mi z nich cícerkom voda, a kto tak neurobil, ráno nenalepil. O pásy na takejto túre sa treba ozaj vzorne starať. Večer sme si urobili krúžok šikovných rúk. Emo si opravoval zlomené okuliare, Jirko si leukoplastom zašil nohavice, ja som nastavovala mačky a ani sme sa nenazdali, už podávali večeru.

Chvíľu pred večerou nám Emo vysvetľoval zvyky švajčiarskej kuchyne, že nevedia ani zemiakovú kašu uvariť…načo položili na vedľajší stôl večeru a príloha na prvý pohľad vyzerala ako zemiaková kaša, tak sme Emovi ukázali, že aha !  vedia čo to je, načo sa Emo potešil že si pochutí a s chuťou si nabral. Čo čert nechcel, bola to predsa len polenta… takmer mu zabehla. Ešte ktomu bola uvarená vo vode, čo ozaj nie je nič pre kulinárov.

 Streda 13.4.11

 Budík sme si nastavili na 4:30, ale v celej spálni ešte nik nevstával, tak sme spali do 4:45 a keď sme vstávali, stále sme boli prví. O 5:15 sa podávali raňajky.  Večer sa Emo dohodol s Dominikom – Bavorom – že pôjdeme cez serpentíny. Tak nás ráno celkom pobavilo, keď sme vonku stepovali pripravení  a pýtame sa Ema:

„Ideme?“

Emo : „načo, máme ešte čas“

Luciša „ale  Bavor už vyrazil“

Emo „Bavor už vyrazil? Ideme!“

Vyrazili sme myslím ešte pred šiestou. Bola tma a všetci behali s čelovkami, tak sme aj ľahko videli, kadiaľ postupujú iné skupiny.  V okolí chaty bolo ráno krásne. Nebola ani veľká zima, zato ako sme vyšli na veľké plató, zdvihol sa vietor a fučal do nás z rôznych strán už po celý deň. Priniesol so sebou aj obrovskú zimu. Šlapala som v páperových rukaviciach a aj tak mi bola zima. Kuklu som si dala, lebo som mala pocit, že budem mať omrzliny. Ozaj to bolo kruté. Hadičky na camelbagu nám zamrzli hneď na začiatku. Tak sme pili z Emovej fľaše, ale aj tá mu neskôr zamrzla. Keď sme už boli ozaj vyprahnutí, Luciša dostala dokonca kŕč do nohy, vybrali sme Jirkov camelbag a pili priamo z hlavného otvoru. Luciša mala so sebou power gel, ale z neho si mohla urobiť tak akurát lízatko.

Samotný výstupový deň sa mne páčil najviac. Cesta bola zaujímavá aj terénom aj viditeľnosť bola skvelá. Keď sme začali stúpať a zbadali sme pred sebou prvé seraky, podľa informácie od Ema sme ich mali obchádzať z ľavej strany. S Lucišou sme v duchu dlho špekulovali, ako tam budeme preliezať ten skalný prah pred nami na ľavo, ale našťastie sme nabrali smer do vedľajšej doliny, kde to vyzeralo úplne inak.  Postupne sme obišli seraky,  sem tam sme si chvíľu oddýchli a vystúpili sme až do sedla kde sme konečne pili. Nie že by sme nemohli aj skôr, ale tým že tak fučalo, tak sme ani nemali chuť dajako postávať. Odtiaľ sme stúpali ďalej do sedla Col de Arolla a z neho na vrchol Pigne de Arolla 3780 mnm odkiaľ sa nám naskytli najkrajšie výhľady výletu – konečne pohľad na magický Matterhorn.

Vrcholovka na Pigne de Arolla 13.4.2011

Pigne de Arolla 13.4.2011 - Emo, Denda, Jirko, Luciša

Nasledovala úžasná lyžovačka v prašane na chatu Vignett. To bolo radosti! Chata Vignett je relatívne nová chata. Vymyslená bola musím povedať veľmi dobre. Za vstupom do chaty je dlhá presklená chodba – orientovaná na juh – kde sa sušili za sklom papuče a pásy. Je tam veľká lyžiareň a police na skelety. Prvé poschodie je kuchyňa a veľká jedáleň a hore sú izby. Na poschodí sú aj toalety, umyvárka a sprchy – ale voda netiekla.

Na chatu sme prišli už okolo jednej. (Českí bratia si vybrali cestu nevedno kadiaľ – ale prišli o pol piatej dosť vyčeraní). Hladní sme boli ako vlci, tak sme si hneď objednali jesť, ale zrejme pôsobíme veľmi tolerantne, lebo jesť nám dali ako posledným, a veselý chatár si z nás ešte uťahoval, aj keď nám moc veselo od hladu nebolo.

Najedení a príjemne unavení sme si šli ešte do večere ľahnúť. Radšej sme si dali budík, lebo by sme večeru najskôr prespali. Po večeri sa rozpútal kartový boj. Naučili sme Ema farára ale asi nie dobre…keďže tri krát ťahal 12 kariet, alebo to bolo tým, že sedel za Lucišou? Emo sa smial Luciši, že nech si vyberie trhlinu, v ktorej ju naoplatku nechá.

Štvrtok 14.4.11 – záverečný deň v kopcoch

Na raňajky, ktoré boli medzi 5 – 5:30 nás milo prekvapili palacinky a aj „tea la marche“ – čaj na cestu, bol ráno nachystaný teplý k nabratiu. (Doteraz nám plnili fľaše večer a na druhý deň bol čaj aj tak studený). Aby nám nezmrzli hadice na camelbagoch, tak sme ich nechali v ruksakoch pri čaji. Z okna izby sme ešte sledovali ako Bavor vyrazil, a pomaly okolo 6.00 sme sa vymotali aj my. Od chaty sme vyrazili s lyžami na pleci, lebo ešte sme si kúsok zalyžovali dole. Keď sa už kopec začínal opäť zdvíhať,  založili sme si pásy a začali sme stúpať do prvého sedla. Bol to nenáročný tiahly výstup. Emo zvolil tempo di Bavor, lebo ten bol prvý a my sme sa snažili nedobehnúť čechov, aby nám nezavadzali. V sedle Leveque sme dali pásy dolu prvý krát. Po zjazde, keď sme si dali pásy a naviazali sa na lano, nás čakal prechod pod ďalšie sedlo  Col de Brujer. Podmienky sme mali veľmi dobré. Do sedla sme vystúpali bez mačiek, len s paličkami. Nikomu sa nechcelo robiť nové stupy, tak sme sa motali v pomalom hadovi s ostatnými. V sedle chytro lyže na nohy a urobiť si čím skôr vlastnú stopu než to ostatní rozlyžujú. Dôležité bolo nabrať rýchlosť, aby sme si dojazd po rovinke čo najviac skrátili. A posledné nalepovanie pásov. Teplota sa tu začala výrazne dvíhať. Začínalo opäť neznesiteľné teplo aj keď nebolo jasno. Ja som cestou vyzliekla spodky, ale Luciša hrdina, až do Zermattu mala nohavice troje (spodky, šlapacie, goratex).

Výstup do posledného sedla Col de Valpelin bol už pre mňa ku koncu aj náročný. Začínala som mať dosť. Veľmi ma bolela hlava, od tepla sa nám začal lepiť sneh na pásy (moja sviečka bola v stredných nohaviciach u Luciši )  a teda ma to pekne štvalo. Ale zase, zrejme preto, že som bola naštvaná na celý svet, ani neviem ako, a boli sme hore v sedle. Tam sme si ozaj len chvíľu oddýchli, niečo zjedli a hurá opäť nájsť si vlastnú líniu. Musím sa priznať, miestami som mala dilemu – vlastná stopa nad neznámim terénom, alebo čiastočne vlastná za niekym kto bezpečne prešiel. Vďaka Bohu sa nikomu nič nestalo a všetci sme boli spokojní s lyžovačkou.

O výhľadoch to ale nemôžeme povedať. Jirko bol hrozne nešťastný, že lyžuje popod severnú stenu Matterhornu a nič z tej nádhery nevidí. Ja to skôr beriem ako dôvod si túto prenádhernú túru zopakovať. Podarilo sa nám dolyžovať až do Zermattu. Lyže sme vypli asi 50 m od zástavky skibusu.

Ubytovanie sme mali zajednané v hoteli Bahnhof. S jeho majiteľom sme sa stretli, keď sme lyžovali dole po zjazdovke. Keďže v hoteli recepčná ešte nebola, tak sme sa len v lyžiarni prezliekli a hurá do krčmy. Tam sme sa konečne tešili z tečúcej vody a riadne sa umyli. Dali sme si pivo a burger s hranolkami a bolo nám úžasne, aj keď možno trochu smutno, že už je tento krásny výlet za nami. Cestou do hotela sme si kúpili vínko, olivy, lososa ..a spravili si ešte príjemný večer. Dokonca sa nám aj kus torty ušiel, lebo v hotely bola oslava 50tich narodenín.

Pomsta recepčnej bola, keď nás dievčatká ubytovala na 4.poschodí bez výťahu. Čo už, hlavne že tam bola sprcha. Keď ste 4 dni bez vody, potom si len viete oceniť, čo to teplá sprcha je.

Piatok 15.4.11  – deň odchodu

Hneď ráno keď som opúšťala izbu, som si zobrala všetky veci dole do lyžiarne, nech nemusím šlapať na to 4.poschodie ešte raz. Kým ostatní spali, išla som sa sama po Zermatte poprechádzať. Cestou ku hotelu som už na ulici stretla Cišu, tak sme spolu zašli do obchodu kúpiť raňajky pre všetkých. Po raňajkách nasledovala dlhá, zato krásna prechádzka cez Zermatt. Emo nám poukazoval veľa zaujímavých miest a porozprával príbehy. Je to ozaj výborný sprievodca, ako v horách tak v mestečku.

 

 

 

 

 

 

Okolo jednej sme boli v Täschi. Jirko úžasne vybavil a načasoval odťah, ozaj sme čakali možno 10 minút. Aj to sme ešte preverovali, či môžeme ísť s vozíkom za autom na autovlak. Vďaka bohu bolo to možné, čo nám ušetrilo kus cesty.

 

O pol piatej v sobotu ráno sme boli doma v Bratislave. Bol to úžasný výlet ale ak bude možnosť, isto pôjdem rada opäť.

http://www.flickr.com/photos/denisakrivosudska/sets/72157626619179037/show/

 

Značky: