Monte Rosa Trippy Report

  • Pepe 

Ako to celé začalo
Tohotoročná zima bola čisté zúfalstvo. Až natoľko, že poniektorí už koncom marca dali lyže do servisu a uložili na letný spánok. A to je veru veľmi zle. Polovica apríla priniesla uzáveru aj pre skialpinistov, tak to bol už len posledný kliniec do rakvy lyžiarskej sezóny.

Nedalo nám. Ciša prišla s nápadom ísť na Monte Rosu, kde bola už niekoľkokrát v lete. Pôvodne relatívne väčia skupina verne replikujúca spomienky na bielu vec, na ktorej sa dá jazdiť, sa scrvkla na päť členov. Obete fixných predstáv o „zime, ktorá nikdy nekončí“ a že „vždy niekde sneží“, usekli prudko prebiehajúce leto v strednej Európe a vydali sa na dobrodružná výletík na sever Talianska.

V ústrety tme a zážitkom
Pôvodný plán vyraziť o siedmej večer bol samozrejme len jednou z mnohých mýlnych predstáv, ktorým sme však bez váhania a radi verili. Napriek všetkému však „už“ o deviatej vyrážame z našej hlavnej dediny. Lúčime sa so všetkými a v dobrej nálade sliepňame v ústrety tmavej noci a dlhým kilometrom. Predstava to nie je veru veľmi lákavá – po úmornej snahe do odchodu všetko dokončiť nás čaká 1100km a tak 10 (a možno viac) hodín šoférovania v čiernočiernej tme. Pod odborným dohľadom Moja v sádre si losujeme poradie v šoférovaní. Niekto začína, na niekoho príde rad až ráno. Každopádne piati šoféri a na každého zhruba 200km. S redbullom a troškou odhodlania to bolo uveriteľné.

Až ku koncu cesty zisťujeme, že nie je Alagna ako Alagna a tak sa kus vraciame cez malebné spiace a zahmlené talianske vidiecke pozabučky. Niektoré retardéry na ceste sa zdajú byť len namaľované. Bavíme sa tankovaním na samoobslužných pumpách. Nakoniec však vďakabohu (úprimne: skôr vďaka Luciši) prichádzame tam, kam chceme. Alagna Valsesia na konci zastrčeného údolia nás víta slnkom a snehom pokrytými vrcholkami „tam hore“. V ľahkom zhone sa prezliekame a poklusom valíme cez malebné uličky. Akosi nepatrične – teplota tak 20 stupňov, slnkom zaliata dedina a my žonglujúc s lyžami na pleciach bojujeme s časom. Nakoniec lanovku stíhame. Dokonca aj s kúpením lístkov.


Nahor a ešte ďalej
V prvej etape stúpame z Alagne v 1212m na Pianalunga (2046m), potom ďalej na Passo Salati (2971m) a nakoniec po krátkom prebehu končíme s lanovkovaním na Indrene (3275m). Toto zatiaľ ide pomerne rýchlo, trvalo nám to niečo menej ako hodinku. Ale z Indrenu to ide predsa len o poznanie pomalšie… na pásoch 😉 Po zahrievacom traverse obchádzame pár útesov a potom nás čaká veselý výšup ďalej do oblakov – najprv na Rif. Mantova (3498m) a potom Rif. Gnifetti (3.611m). Celou cestou šľapeme v oblakoch, ale slnko pečie aj cez ne priam pekelne. V snehu si ideme svoju stopu, drží to pekne… len s dychom to je horšie. V snahe vysporiadať sa s tým všetkým Mišo dáva dole gate a keď od Rif. Mantova vidíme medzi oblakmi hore našu Gnifetti, tak nám to dodáva sily. Akurát dosť na to, aby sme sa z toho dychčania nezbláznili. Aj tak to bolo trošku nekonečné. No a záverečných „pár“ schodíkov nám trhá srdcia z hrude. Okamžité pivo nás zachraňuje, aj troškou slivôčky zapražíme .

Blížime sa k cieľu
Chatička je milá, ľudkovia na recepcii veselí a tak nám vlastne nič nechýba. Skáčeme do postelí v snahe dobehnúť spánkový deficit a kompenzovať energetický výdaj. Plány v ten deň urobiť ešte aklimatizačný výstup do 4000m odniesli preč príjemné sny a teplo postele. Izbička je síce malá, ale útulná. Ciša fasuje psiu búdu – kumbál s výhľadom dole do doliny, my ostatní si lovíme miesta na na poschodových posteliach. Chata je pomerne prázdna, odhadom tak 40 ľudí, pritom kapacita je štvornásobná. A má teda tak trochu komorných charakter. Vonku sa prevaľujú oblaky, ktoré zakrývajú výhľad dole do doliny a smerom hore je všetko v mliečnej hmle. Jirko sa na Mantove posilnil (vlastnou!) klobáskou, kým my ostatní sme ju slušne odmietli, a tak si na chate grcká sám. Na večeri nám chýba a my veríme, že bude čoskoro ok. Večera je parádna, jedla je dosť. Len sa akosi bojíme jesť úplne do plnky, aby sme neskončili podobne ako Lilo. Do postele padáme zmorení s ambicióznym plánom prísť dole na pol osmu na raňajky.

 

Nič moc
Ráno počko nič moc. O to viac pozornosti a času venujeme raňajkám. Ostatní už na raňajkách cinkajú železom, ale inak sa nikomu veľmi nechce von, kde vládne bielobiela hmla. Postupne niektoré skupinky vzdávajú tento boj a vyrážajú von v nádeji, že…. vlastne neviem, čo si myslia 😉 My na tom nie sme oveľa lepšie. Nakoniec prehrávame boj (najmä s Lucišou) a vyrážame von. Medzitým sa vlastne už všetci vrátili, tak máme pocit jedinečnosti. Dupkáme hore kopcom hmlou a keďže sme si na sucho na izbe nacvičili viazanie kladiek a Marek nakúpil záchranné nádobíčko, ktoré všetci dúfame, že nebude treba, tak máme v pláne vyskúšať všetko, čo sme sa nenaučili, v skutočnej pľúšti. Nakoniec dávame neuveriteľných asi 150 výškových metrov, pomaly nás prestáva baviť žmúriť do hmly, že kam to vlastne ideme, a Ciša nás permanentne desí, koľko trhlín tu v ľadovci vlastne je. Nevidno ani jednu. Neviem, či je to dobre alebo zle. Točíme to a vraciame sa dole k fajnému fleku pri chate, ktorý sa zdá byť ideálny na záchranu človeka. Síce sa ako prvá podujala robiť mŕtvolu Ciša, ale šak to nevadí. Snehu naváľalo veru poriadne, takže bez lyží je pohyb takmer nemožný. Brodíme sa k stanovišťu po pás v snehu a nepomáha ani slivková energia. Kladku podľa návodu zvládame zmontovať za 10 minút a tak ťaháme, čo to dá. No veľa to nedalo. Dvaja s Lilom máme čo robiť. Uff uff. Tak sme sa rozhodli, že radšej do trhlín padať nebudeme a vraciame sa na chatu kompletne mokrí. Španielska skupina stále (teda od rána) sedí v jedálni pri vášnivej diskusii. Citíme sa ako hrdinovia – prišli sme ako poslední 😉


Sneh všade okolo
Celú noc sype o dušu. Nevieme, či to je dobre. Raňajky dávame promptnejšie a hopky šupky von. Oblačnosť sa rozpadá a hoci hore je hmlistejšie ako by sa nám páčilo, nie je to úplne zlé. Ideme skratkou okolo kríža nad chatou a tých pár výškometrov nám veru rozpumpuje srciečko i pľúcka. A tiež zisťujeme, že nie je úplné bezvetrie. Ako tak stúpame, matne si spomíname ako sme sa tam deň predtým v tom totálnom mlieku motkali. Cikcakmi dávame prvý výšup do 4000m, potom terén zmiernie a my sa rozhliadame, že kam sa ďalej vyberieme. Stopa je vyšľapaná, veď nenadarmo sme sa ráno dopredu nedrali. Točíme to doprava na Vincent Pyramide (4215m). Hore s obligátnou „horalkou“, trochu čaju a kocháme sa výhľadmi na Schwarzhorn, Parrotspitze a Liskamm. Slniečko sa ukazuje v plnej kráse, aj keď veľmi teplo teda fakt nie je. Lyžujeme dole do sedielka, Mišo fotí o dušu a dole zase lepíme pásy, aby sme dupkali ďalej hore Balmenhorn (4176m). Trochu sa síce zaťahuje, ale zato pribúda ľudí. Hore je Giordano bivak s veľkou sochou Krista, tak sa tam po lanách vyliepame, nie v úplne fotogenickom počasí si robíme skupinové foto a Bujna sa bohapusto liepa po soche. Samozrejme, keď si cvakneme lyže, že si konečne ten prašan smerom dole užijeme, tak sa natiahne mlieko aké ani Rajo nevyrába. Rezignovane si sadáme a hľadáme žeravú guľu po oblohe. Dlho nič nič, už aj nervóznieme, aj podobne čakajúcich ľudí sa nakopilo… a tak pri prvom náznaku vyjasnenia sa orgasticky púšťame dole v polmetrovom prachu. Vreštíme, ujúkame, sneh strieka a tak ani nie je čas fotiť. Pár metrov nižšie je už vidno a jazdu ďalej už dávame naplno. Úkosom merkujeme trhliny, ale našťastie ich v tom čerstvonapadanom snehu nie je vidno. Párkrát zastavíme a fotíme, sem-tam sa niekto len veľmi sťažka dvíha po pár kotrmelcoch. Nad chatou ešte zastavujeme, dodýchavame, fotíme a tešíme sa z celého dňa. Ty panoramata sú megaveľké. Bloky ľadu a seraky z Vincenta sú monštruózne, takže radšej ani slovo po česky… Spustíme sa dole až na Rif. Mantova, pojazd je to na nezaplatenie. Tam na terase dávame pivko, vypekáme mozočky, fotíme Cypra a Jirko sa snaží ukradnúť mačetu. Kým je slnko, nie je sa kam ponáhľať, ako sa zaťahuje, dupkáme hore na našu Gnifettku. Podvečer chatujeme, pijeme, jeme a tak. Ľudí sa chate celkom pribudlo, takže catering sa odohráva vo veľkej jedálni na poschodí. Ako aj v predchádzajúcich dňoch chatári všetko zvládajú s úsmevom a pohodke. Tatranci by sa mohli učiť…

Deň D
V nedeľu vstávame skoro, hlásia plech, aj keď vietor sem-tam fúkne. Opäť vyrážame okolo kríža, hore sa valia totálne davy ľudí. Prvý výšup ešte v tieni, nie je veru veľmi teplo. Je celkom tvrdo, ale vydupaná stopa je fajn. Bojujeme smerom hore, lapáme dych a okolo nás cinkajú „profíci so železom“. Hore pokračujeme ďalej smerom na Margheritu. S rešpektom kukáme na hrebeň Liskammu, vyzerá fakt brutálne a celkom na morál. Svieti slnko a fúka o dušu, vietor berie sneh a tak je to celé veľmi magické. Sem-tam mi zamrzne oko, sem-tam musíme zastať, lebo proti tomu poryvu vetra sa fakt nedá. Máme na sebe oblečené všetko. Na Ludwigshohe (4341m) je to miestami fakt peklo. Točíme pomaly doprava popod Parrotspitze a nad guľatou dolinkou sa hore týči Cappana Regina Margherita na Punta Gnifetti (4554m). Takže naprv dole a potom opäť hooooreeee niekoľkými cikcakmi. Keď nefúka, tak je výpek, keď fúka, tak je to peklo. Nemá to konca kraja. Tí ľudia na plate pod chatou vyzerajú pomerne veľkí a zdá sa, že vlastne to nie je až tak ďaleko… ale je to také, také relatívne. Hore opäť fúka o dušu. Ja som úplne pozadu, tajne dúfam, že ostatní budú už na ceste dole a ja si tých pár spálených kilojoulov ušetrím. Na konci plata je výšup hore na chatu, povedal by som tak 30m. Pichám lyže vedľa Cišiných a s povzdychom sa začínam skriabať hore. Mám pociťt, že to trvá večnosť. Je to buď vyfúkané na ľad alebo je tam po pás snehu. Nakoniec sa vypotácam k chate, pobehuje tu pár ľudí, nie všetci sú úplne vysmiati, ale veď ani ja nie som veľmi schopný rozmýšľať. Vo dverách ma víta a fotí Ciša, preskakujem zábranu a som vnútri. Až tam mi dochádza, že zrejme je otvorený len winterraum a teda žiadna polievčička v teplúčku sa nekoná. Bad luck. Dám čaj, tyčinku a ideme dole. To už ide o poznanie lepšie, ale v tej brutálnej kruste to na lyžiach nie je žiadna zábava. Ale aspoň to ide rýchlo. Aj viac priestoru na fotenie je. Tých pár metrov hore na Ludwigshohe sa zdá nekonečných. Odtiaľ však ideme už len dole. Krusta-nekrusta. Na chate nás už čaká Lilo, vysmiaty a oddýchnutý. Prebalíme veci a čaká nás cesta dole. Aj chatu zatvárajú a všetci idú dole. Cestu dole nie celkom ideálne zvládame, trošku blúdime nad Indrenom, aby sme potom nervózne ešte dávali pár metrov na pásoch. Už máme toho vcelku dosť. Lanovku stíhame, to je základ. Na Passo Salati už čaká celkom veľká skupina, darmo – víkend končí, počasie bolo parádne a každý sa už teší domov. Naklesáme do Alagne, do 1250m, a je to ako prechod do iného sveta. Tak trochu čaptavo sa motkáme cez dedinu, autíčko nás tam čaká, dávame kraťasky a hor sa dom. Cesta je dlhá, až nekonečná, neúnavní šoféri točia kolieskom a nad ránom sme doma. Mŕtvi od únavy a vďační za parádnych pár dní.

Aj všetky fotečky sa dajú vidieť.