Zbojníčka 2010

  • Pepe 

Zbojnícka chata 10 – 13. 4. 2010 (XVI. ročník)
Osoby a obsadenie: Žužu, Alenka, Denda, Alino, Jaromir, Lubor, Dežko, Erik, Palo, Pepe, Šeďo, Karol, Mako, Stanko S., Stanko M.

Sobota 10.04.2010

Ako sa už roky stáva, aj tento rok sme sa opäť zišli na našej najobľúbenejšej chatičke v našich najkrajších, najmänších veľhorách. Myslím, že prvotné kto, ako a kedy… to už poznáme, proste, dôležité je, že sme sa v sobotu na večeru zišli všetci. Slovom pätnásť kúskov. Dokonca, musím vyzdvihnúť, že aj Alinkovi, Jarovi, Luborovi a Stankovi M. sa po preverení nižšie situovaných chát v doline, podarilo príst práve keď nám vykladali večeru z okienka. A tak prvý vláčik bol vypravený presne podľa cestovného poriadku. Pri večeri sme si ešte sumarizovali zážitky z cesty hore. Poniektorím sa vďaka „agresívnemu marketingu“ istej reštaurácie v Smokovci, podarilo naplniť si batôžky ktoré nosili pred sebou, aby aspoň kúsok vyvážili tie na chrbte „len za 3 koruny“. Ale keďže Alenka nikdy nie je sýta, aj keď už tvrdí, že pásomnica ju opustila, Stanko sa poistil, a pri prebaľovaní vecí, jej dal radšej do ruksaku mačky na lyže, než bagetu. Cestou hore sa Dežko rozhodol, že by bolo fajn mať v telefóne vlastnú fotku z výstupu, ale čo čert nechcel, pamäť je zrejme len jedna, tak Dežunde zabudol, že ju má v peňaženke a nie v telefóne. A tak si prvé fotky spravil až na chate.

Pri večeri sa Pepe zadíval von z okna, zadumal sa, a usúdil „vonku je vlastne celkom tenká inverzia…a vlastne na Svištáku je výpek“, na čo s ním Dežko súhlasil „ inverzia istotne je… tak nad  5000 m.n.m.“ Škoda len že sme sa za celý pobyt tak vysoko nedostali. Keď nás Alinko zoznamoval s Luborom, Erika veľmi potešilo, že pri svojej senilite v 42 rokoch, sa predsa len rozpamätal, že on bol vlastne s Luborom na Veitschi, dokonca si spomenul, že aj Duco bol s nimi na Veitschi… a tak sme sa dozvedeli od Lubora historku ako Duco spoznal Lubora „ Išli si tak raz dve maminy s kočíkmi po ulici vedľa seba, a na to sa Duco vyhol z kočíka a pozrel sa na Lubora v druhom kočíku..a odvtedy sú kamaráti.“ Na čo sa ozval Dežko „ A to Duca ešte kočíkovali, keď mal 10 rokov?“

Stanko M. šľapal celú cestu hore s pevnými lyžiarkami, ale Alino mu sľúbil, že mu to už zajtra prehodí, načo ho Dežko zahriakol, že nemá byť uzkocitný. Stanko bol napriek tomu na seba veľmi hrdý, že tento ročník má so sebou skialpové titánove lyže so Silvretou 400 (a nie bežky ako pred rokom), ale neštastný bol že sú to len 205… že „reku, mohli byť aj dlhšie“.

Samozrejme počas celého večera sme spomínali na minulé ročníky, poohovarali tých čo s nami dakedy boli, a rozprávali si svoje veselé historky.

Aj pri zaspavaní nám bolo veselo. Keď si Žužu ľahla, zahlásila „ jáájjj túto polohu mám rád“, Karol ju ohriakol, že „ sú tu aj deti“. Alenka: „ neviem kto je tu ešte dieťa“.

Karol „ myslel som Alenku, samozrejme“

Alenka „ je síce pravda, že sa už vraciame do detských liet…“

Načo jej do toho Erik skočil „čože? Už ti ušlo ?“

Nedeľa 11.04.2010 (-7ºC)

Počasie je stabilizované, vonku je buď úplne bielo, alebo sa miestami sem tam ukáže dajaká skalka po okolí, aby sme nezabudli, kde to vlastne sme. A tak sa nikto od raňajok neponáhľal baliť batohy, variť čaj a pod.

Ale nakoniec sa predsa len vykľuli dajaké plány. Dežko postavil silný plán…ísť do Závratu a potom buď pozrieť Rovienkovu dolinu a vrátiť sa cez Prielom, alebo vyjsť na Malý Javorový štít… proste sa prispôsobíme okolnostiam. Na to Alinko zvolil variant istoty – Svišťový štít. Karol a jeho kurník sa šli pozrieť pod Svištového sedlo a potom kúsok ešte do Závratu a Generálom do Brány.

Do Dežkovej skupiny sa nakoniec pridali Erik, Pepe, Palo a Denda. Vyrazili sme na Závrat. Keďže som tento rok absolvovala dva lavínové kurzy, nemôžem tvrdiť že som sa nebála. Ešte aj Erik prilial olej na oheň, keď sa nás spýtal, čo nás o takomto snehu na kurze učili. Tak sme mu radšej neodpovedali. Bolo pripadnutého miestami aj 60 cm nového snehu. Najskôr robil stopu Palo, potom sa vystriedal s Erikom. Keďže najskúsenejši z nás – Dežko sa motkal na konci peletónu, mal čas premyslieť si ako ďalej. A tak, v podľa neho najvhodnejšom mieste, si vyzul lyže a išiel hore napriamo „na sucho“. Čo sa Erikovi moc nechcelo, tak robil stopu ďalej a Pepe išiel za ním. Palo a ja sme išli kúsok za nimi, ale potom sme to radšej zvrtli späť na Dežkovu diretissimu. A myslím, že sme veľmi dobre spravili. Erik s Pepem sa potom už aj na pešo trápili pod okrajom skál na pravej strane. Mali tam medzi sebou celkom družnú debatu a ako sa Pepe presvedčil na vlastnej koži- neber slovo české nadarmo do úst…

Pepe: Erik, aké robíš veľké kroky!

Erik: No šak sa aj bojím.

Pepe: Hlavne ani slovo po česky …a  ani to nestihol dopovedať, už sa viezol po bruchu tak zo 10 m dole, s batohom a lyžami na pleciach. Naštastie sa zastavil. Nato si hneď obaja obuli mačky a cepíny dali do ruky. Ja som najskôr nechcela ísť hore prvá (mala som boľavú šľachu), ale Palovi akosi dlhšie trvalo, kým si dal lyže na batoh a tak som vyrazila hore – vďaka čomu mal Palo pred sebou cestu ako do neba. Dežko už uzimený poskakoval hore, a to sme ešte čakali na Erika a Pepeho. Keď dorazili, Dežko sa rovno začal spúšťať dole. Zvolili sme ústupový variant, lebo viditeľnosť sa začala rapidne zhoršovať. Pre istotu sme išli dole po jednom. Ja som ešte videla ako Dežko dole prišiel, vyrazila som za nim. Priznám sa, lyžovačka to nebola zrovna najlepšia, lebo pod tým čerstvým prašaníkom, bola stará vymrznutá lavína. Zlyžovala som to s jedným menším kotrmelcom. Keď som ale prišla k Dežkovi, do sedla už vôbec nebolo vidno, len zhruba do polovice. A tak sme počkali ostatných kým sa pospúšťali. A to už ku nám prišiel aj Karol so svojou skupinou. Odovzdal nám Žuzu s Alenkou na cestu dole Generálom a išli ešte po našich stopách hore do polovice Závratu. Keďže mne už bola riadna zima, tak som sa pustila prvá dole Generálom. Sneh bol úplne parádny, škoda len že nebola dobrá viditeľnosť. Načo aj Palo doplatil. Hodil riadneho tigra, lyža mu ostala asi 4 m nad miestom dopadu. Nevšimol si prevej, tak ho skočil, ale za ním bol beťár ešte jeden, a práve ten Pala tak prekvapil, že si ani ruky pred tvár nestihol dať a priamo nosom sa zaryl do snehu, až mu z neho krv tiekla. Keď to Dežko zbadal, poznamenal, že vie aj o príjemnejších veciach kam strkať nos. Načo Žuzu povedala, že by chcela poznať Dežkove myšlienkové pochody. Potom sme už len dokončili zjazd do Brány, obuli pásy a hurá na pivko a polievku. Cestou hore som aj mala o Pala kúsok obavy, lebo zrazu išiel neobvykle – teda pomaly, a aj vyzeral kus otrasene. Tak som radšej išla až za ním.  Po dobrom obede – zelňačka + pivo nastala obedňajšia siesta. Poniektorí si aj ozaj schrupli.

Na poobedie nám ešte Dežko naplánoval malý výlet. Pod zámienkou ísť si zalyžovať na Gazdov svah, nás vylákal sa obliekať. Akurát Palo nebol úplne rozhodnutý a tak si do neho Alenka rypla „nebodaj  by si chcel skončiť v Karolovom kuríne?“ čo bol argument ktorý mal naodškriepiteľnú silu a Pala vyhnal s nami na prechádzku. Ako sa tak balíme, Dežko sa zrazu rozhodol zobrať batoh…tak sme vzali aj my ostatní. A kedže pod gazdov svah nám to trvalo asi 12 min, Dežko nám navrhol, že ešte pôjdeme smerom na Svišták, a otočiť sa môžeme keď sa nám bude chcieť. Musím priznať, že sa mi hore nie veľmi chcelo… celkom mi ale pridalo na nálade, keď Erika vyplo. Zrazu začal predomnou len cupitať a tak som ho obehla. Všade okolo nás bola veľmi slabá viditeľnosť – tak sme len tipovali, či ideme hore kotlom, alebo krajom… . Našťastie tam bola stopa, a aj svah bol už dosť zlyžovaný. Pomalunkým tempom sme si stúpali hore, a ani neviem ako, zrazu sme boli na vrchole. Trvalo nám to 1 hod a 10 min.Čas sme sledovali len preto, lebo sme chceli večeru stihnúť. Dole sme išli radšej už po zlyžovaných stopách a tak, aby sme sa navzajom videli. A ani neviem ako, sme zrazu boli dole. Po zjazde sme skonštatovali, že sa nám ten Svišták dajako zmenšuje. Dakedy som tam chodila na celodennú túru, a teraz ako Dežko povedal „sme sa tam vybehli vygrgať pred večerou“. Do chaty sme prišli ozaj kúsok pred podávaním večere.

Alinkovci, kedže ráno počúvali Dežkove odvážne plány, zvolili zaujimavú taktiku. Vyhlásili že idú na Svišták, ale mali za ušami, lebo sa vrátili s tým, že nás čakali v Prielome, do ktorého nám vydupkali krásne schody, ale sa nás nedočkali. Oni beťári totiž zmenili trasu. Vybehli cez Studené sedlo na hrebeň, krásne si zalyžovali do Velickej dolinky a cez Poľský hrebeň a Prielom sa vrátili späť na chatu. Alinko opäť kúsok potrénoval Jara v Studenom sedle vo vyhýbaní sa pred lavínkami, ktoré na neho púšťal, to len aby nezabudol byť ostražitý. A ako estetická bodka na záver, sa sám Alinko pred chatou ešte Žuzu k nohám zložil – či vlastne poklonil? 😉

Večer sa páchala hygiena, masáže a samozrejme neodmysliteľná gitarka. Aj vínečko sa popíjalo. Palo z chaty si myslel, že keď nám poriadne prikúri, tak baby pôjdu do podprseniek, ale opak bol pravdou. povyzliekali sa nám chlapci, čo ho zrejme až tak veľmi nepotešilo.

Večer v nocľahárni, už neviem pri akej priležitosti …

  • Alinko zrazu povedal „ale ten Karolov kurín je už dajaký vypelichaný“.
  • Dežko „Alenka, podám ti cepin?“

Alinko chcel po Žuzu aby predčítavala kroniku…

  • Dežko „No neviem, či ti Žuzu bude teraz čítať…“
  • Alino „ to som ale nemyslel teraz, to som ja myslel na budúcnosť.. také bujaré to tam Karol mával, a už to tam nemá“

A tak sme pri čítaní kroniky všetci krásne pospali.

Pondelok 12.04.2010

Počasie sa nie a nie umúdriť. Po raňajkách sa teda začali pomaly baliť tí, čo sa rozhodli ísť domov. Alinko nesklamal a tiež zdvihol kotvy. Teda nás opustilo 7 ks (Alinko, Jaromír, Lubor, Karol, Mako, Stanko S., Stanko M.) My ostatni sme nevedeli čo si počneme, tak sme po doobednajšom krutom oddychu a obednajšej cesnakovej polievke dostali myšlienku zbaviť sa zásob – vyhlásili sme Lopatovú party. Popri nej padlo aj 5 fliaš vino rosso… čo poniektorých aj dosť zmohlo. Dendu až tak, že neobsolvovala poobednajšiu prechádzku. Tento krát ozaj na gazdov svah. Naštastie tam už Karol nebol, teda nespadla do jeho kurína. Radšej si predhriala postieľku pred nočným spánkom(nespánkom). Zvyšok sa predsa len vymotal vyvenčiť gibona. Chalani si dali rýchli štart na gazdov svah – nastavali si lyže pred chatou do boxov, štart bol pri latríne a cieľ hore na kopečku. Samozrejme si všetci zabudli uvoľniť pätky na šľapanie – aspoň mali rovnaké podmienky. Dežko sa stal víťazom! Šeďko bol tretí, ale všetky naše terenkozy nevedeli hore nabrať dych. Vlastne vtedy im vínko ozaj vystúpalo do hláv a mohlo sa potom lepšie odparovať. Dievčence, Alenka a Žužu sa boli prejsť po pasienkoch.

Po vychádzke zobudili Dendu a išlo sa na večeru. Večera bola skvelá, bolo z nej cítiť, že gazda prišiel na chatu – bolo vepřo-knedlo-zelo a k tomu čo iné ako pivko. Aj sme sa pozabávali na tom, že keďže žiadnych Čechov v doline niet, tak nám aspoň tak navaria, aby tie lavíny čím skôr vypadali. Po večeri nám ešte poliaci ponúkli kúsok torty… oslavovali tam narodeniny… a padla nám naozaj dobre.

Večer bol pokľudný. Erik nezohnal gitaru a tak nám nemohol dokázať, aký je on ozaj skvelý gitarista. Neuveriteľne, ani neboli objednávky vláčikov, ale prišlo na čistú vodu s bublinkami. A tak sme sa už o pol deviatej zatiahli na postieľky s knižkami v rukách. Hold gitara a zábava zrejme odišli dnes s kamarátmi.

Utorok 13.04.2010

Ráno bolo najkrajšie aké sme za posledné dni videli. Tak sme si ho aspoň spoza okna poniektorí vypozerali. Pepe aj nafotil dôkazový materiál. Po raňajkách sme sa ešte dohadovali čo, kto a ako a vyšlo z toho:

Dežko, Erik a Pepe sa vybrali do Priečneho sedla a popod Javoráky sa vratili naspäť – veľmi snežilo, Šeďo a Žuzu išli hore na Generál a potom už domov, Alenka, Palo a Denda to dali skratkou cez výtok (a nie výpust?) rovno dole.

Takže nám to opäť raz rýchlo ubehlo a veríme, že už o rok sa isto budeme grilovať na K5 – lebo inak už aj zabudneme kde vlastne je 😉

Brebty zájazdu:

  • Alenka sa s Dežkom bavila v akej forme si Dežko pečie chlieb „ … taká forma na jelení chrbát“ (forma je na srnčí chrbát, kto to nehodou nepoznal).
  • Erikovi by sme mali pustiť metronóm, aby dodržiaval rytmus balenia – trupka motavá.
  • Erik: „Špekulovať o batohu nemá význam, musíme si len priznať že nevládzeme.“
  • „Kto sedí pri víne, vyhne sa lavíne.“
  • Debata o českých úrazoch a ich plnení cieľov bez ohľadu na počasie a podmienky…
  • Erik: „Veď to aj Alenka, keď je tu, tak boha tie pasienky už dá!“
  • Erik znáňal typ na darček k meninám pre manželku. Dežko: na to, že „povedz, že si jej doniesol slona, uši sú tu (Dežko si vyvrátil vrecká na nohaviciach) a chobot si nájdi.“
  • Dežko, keď sme sa bavili o saune v Paddlerovi, ju nazval – „kryptokomora“.
  • Rozhovor Dežka s Erikom pred túrou: „Máš dve zbrane?“  „Nie.“ „Nevadí, stačí len jedna.“

Deniska

P.S. od Žužu

Ešte musím doplniť, že keď sme s Miškom schádzali dole stretli sme nosiča, ktorý sa prekvapený spýtal: „..a teraz idete dole keď Vám nesiem archívne víno?…“

P.S. od Alenky

Ešte musím doplniť, že keď som išla v utorok dole, v kosodrevine som búchala paličkami a mala som pripravený pozdrav: „Dobrý deň pán minister!“

Fotodokumentácia

Tak sa mi podarilo dorobiť fotky zo Zbojníčky. Z pochopiteľných dôvodov najmä interiérové.

Pepe

[mudslide:picasa,0,peter.vercek,5479150677285436657]