Zbojníčka 2013 očami Luciši

  • Pepe 

Zbojníčka 2013 – pohľad účastníka údernej skupiny A, zvanej aj JEBLINY.

Výlet začína pozitívne.

Tešila som sa na jarné slnko zapadajúce za štíty Vysokých Tatier. Ako si na spálené ruky v krátkom rukáve prioblečiem jednu tenkú, fešnú mikinku, keď ma budú na tom firníku zo Svišťáku fotiť…

Hold, ja mienim, počasie mení. Predpoveď je úžasná, teploty v rozmedzí od MINUS 12 do MINUS 20, kopa nového snehu, lavínová trojka, v Poľsku dokonca štvorka. V piatok večer auto Alino, Jaro a Švanťo hlási, že nikam nejde.

Chybu urobili chlapci. Na chatu sa dostaneš, aj keď je zle a potom??? Pokiaľ je čo vypravovať, neni problém… My, čo sme sa nenechali rozhodiť  dajakou predpoveďou, sme si užili úžasné štyri dni J.

Vyrážame v sobotu 5.33 Ic-čkom do Popradu. Mali sme byť šiesti, stihli to len traja: Mojo, Erik a ja. V Starom Smokovci dobaľujeme Roba Staška, mávame Deniske a Katke, ktoré idú lanovkou a poď ho na pásoch hore. Na Zbojande zhadzujeme ruksaky a dotankovaní pivom a polievkou zdolávame náš prvý štít – ako inak Svišťov. Počasie je úžasné, zimno, ale slnko svieti. Lyžovačka o ničom. V doline kopa snehu a iba pár vyšlapaných stôp. Bodaj by nie, veď je trojka.

V nedeľu sa dohadujeme, že kam vyraziť, aby aj bezpečno bolo. Nakoniec volíme môj variant – na lyžiach na Hrebienok, klasikou na Slavkáč a potom sa uvidí. Na Slavkovský štít sa trepeme nekonečných 3,5 hodiny. Mojo, Robo, Erik, Paľo a ja. V kosodrevine som zbadala medvedie stopy, chlapci sa čudovali, že čo ich zrazu čakám J. Počasie je ako na objednávku, slnko, bezvetrie. Počas celého výstupu obdivujeme raz Vysoké, raz Nízke Tatry. Zo Slavskovského lyžujeme hlavným kotlom smerom na magistrálu. Parádna a dlhá lyžovačka, kvôli bezpečnosti sa tlačíme doľava. Jazda magistrálou je čistý horor – úzke, z kopca, koska a skaly. Dosť unavení sa dotrepeme naspäť na Hrebienok a šup rovno na Bilíkovú chatu dotankovať energiu a teplo. Ešte chvíľu prehovárame Roba, že ostať tam na noc je blbosť. Nakoniec všetci vyrážame na Zbojničku, hore sme okolo siedmej. Druhý vrchol zdolaný.

V pondelok ráno kopa ľudí odchádza. Paľa sme vymenili za Mareka s vytknutým kotníkom a s Cypriánom. Aspoň raz nebudem najhorší lyžiar…

Trasa: Studeným seldom hore na Východnú Vysokú. Potom dole do Velickej a späť cez Poľský hrebeň a Prielom na Zbojničku.

Až po Poľský hrebeň bolo všetko OK. Na zjazde zo sedla boli síce veľmi zvláštne snehové duny, ale to bolo len zaujímavé, nie nebezpečné. Situácia sa zmenila po prechode cez Poľský hrebeň. Nikdy v živote som v doline pod Prielomom nevidela toľko snehu. Z Poľského sme išli pešo (až na Moja), zapadla som po ramená do snehu. V zápätí mi nad hlavou prešiel Mojo na lyžiach, tak si myslím, ak to odrezal, tak amen tma. Dolinou sme traverzovali potichu, v rozostupoch, s voľnými putkami aj ruksakmi. V duchu som si vravela, že ten ABS ruksak nie je až taká blbosť. Posledné výškové metre do Prielomu sme nastúpali po vypadnutej lavínke a radšej lezením po skalách, ako v tej mase snehu. Hore si všetci vydýchli a mastili sme na chatu. Tretí vrchol za nami J. A večer frčia vláčiky.

V utorok ráno sme  zbalili a na ťažko sa vybrali do Priečneho sedla. Našu údernú skupinu opustil Marek (aj s Cyprom), tak už sme len štyria. V noci znova snežilo, ale ráno prestalo, dokonca aj viditeľnosť sa zlepšila. Do Priečneho sa išlo parádne, v riadne vydupanom chodníku. Kedže počasie je stabilizované, nie je čo váhať, poď ho na Širokú vežu. Mojo dupe prvý a kedže nevie, ako to tam má vyzerať, nič nerieši. Chlapci ho hore trochu zvozili, že keby to bolo na nich, tak hore nejdú. Bolo totiž dosť tvrdo. Dole sa spúšťame opatrne, najprv čakan, potom mačky, zúvaním vpred. Bolo by blbé šmyknúť sa a už nikdy nenapísať žiadnu správu… Pod Priečnym obúvame lyže a ideme dole. Bola to najhroznejšia lyžovačka celého výletu, totálna škrupina. Ja osobne som sa išla zabiť. Vlak v Smokovci stíhame s 10 minútovým predstihom. Erik ešte stihol na stanici so sebou šlahnúť o zem. Štvrtý vrchol zdolaný, zápastie našťastie nie zlomené.

Tak sa zase tešíme na tú jarnú skialpovačku v krátkom rukáve. Snáď o rok…

Zapísala: Jeblina Luciša

PS: Mareka a Miša ešte stihli v Smokovci odchytiť filmári, boli hviezdami večerných správ.