Zbojníčka 2013 očami Pepeho

  • Pepe 

Zbojníčka 2013 – pohľad lenivého družstva B1-2

P1050057 Opäť sa mi raz potvrdila dobrá stratégia vybrať si predpoveď počasia, ktorá sa mi pozdáva a potom sa jej držať. Vlastne aj pôvodný plán ísť na Zbojníčku v piatok bol vcelku dobrý – veď na sobotu hlásili plech, tak prečo zabíjať deň výšľapom na chatu? Ostatní, až na Miša G., nejako vymäkli, tak sme vzhľadom na Mišove pracovné povinnosti (pche!) v piatok doobeda vyrazili z našej metropolitnej dedinky. Časovo to bolo tak trochu natesno, ale pri troche šťastia sme mohli aj ten posledný vláčik na Hrebienok stihnúť… a keby aj nie, tak sa vlastne nič nedeje, budeme ťapkať dlhšie. Po ceste ešte checkujem dopravnú situáciu na Stella servise a prevádzkové hodiny na Hrebienku… vyzerá to všetko v richtigu. Pred štvrtou parkujeme pri Pizzerke v Smokovci, akurát máme dosť času na to, aby si Mišo išiel kúpiť čiapku a fleecku, ktoré si zabudol doma. No a ja špekulujem, ako ten narodeninový kartón sektu naviažem na batoh. Predstavu, že si kúpim pekáč, na ktorý všetko naložím, som našťastie, vzhľadom na to, čo nasledovalo, včas opustil. Nakoniec ja pchám do batohu pod dekel 3 fľaše a Mišo 2, ako z príručky balenia batohov.

P1050070Široko-ďaleko nikde nikoho a hore vláčikom ideme skoro sami. Na Hrebienku vládne vcelku bezvetrie, tak plní optimizmu dupkáme hore lesom. Nad lesom je všetko zafúkané, prašanček úplne luxusný a keďže je ešte svetlo, tak ani veľmi nevadí, že značku len kde-tu vidno. Náveje sú niekde aj metrové, ale šak si vravím, že lopatkami pretlačím diaľničnú stopu. Od Brány začína síce pofukovať až duť, ale aspoň sa stmieva a obloha zaťahuje. Snehu je čoraz viac, a tak pôvodne optimistické predstavy o včasnom príchode odvieva silnejúci vietor. Snehu sa zdá vcelku dosť, len je dáko smiešne poumiestňovaný – pri kameňoch sú aj dvojmetrové jamy… v hmle úplne ideálne. Pod Hangom už fučí ako z deravej rite – čiapka, kapuca aj rukavice sú zmrznuté na kosť. Šak aj hlásili tuším dákych -16 stupňov, vietor v nárazoch odhadujeme na ľahkú 80… výšup je teda klasicky vyfúkaný na kosť, takže bojujeme buď vetrom alebo ľadom a do toho sa sem-tam  naťahujem o lyžu s kosovkou. Mišovi definitívne zamŕza oko a ja som rád, že ľadová krusta na pravom líci je už stabilizovaná a kompaktná. Naivne si myslíme, že po výšupe sme už za vodou… tam nás čaká návej ako prasa. Mesiac v splne sem-tam prekukne cez oblaky, tak sa nám zdá, že čelovka je dosť zbytočná. Brodíme sa po pás v snehu v márnej snahe posunúť sa bližšie k chate. Nakoniec to poležiačky otáčame, s necitovateľným komentárom obchádzame vtipný úsek zbytočne vysokým traverzom z druhej strany a mechanicky napredujeme ďalej. Mišo sa na chvíľu opúšťa a tak ho na mieste, kde už vidno chatu čakám. Striedajú sa úseky hlbokého snehu a vyfúkaných platní… proste ideálna kombinácia. Po troch hodinách sme na chate a ja konštatujem, že takto zlé to ešte nebolo. Mišo objednáva pivo s horcom, ja smiešne poskakujem po jedálni s rozmrzajúcimi prstami na rukách. A to som ešte nevedel, že ľavé ucho celkom slušne omrzlo a zdvojnásobilo svoj objem… tak nosím radšej čiapku aj na chate 😉 Po prepotrebnom zavodnení vcelku skoro padáme do postelí. Okrem nás je na chate pár ľudí.

Ráno zbytočne nestresujume, je čas i na kávičku a tak veštíme z nej počasie. Ale ako kukáme von, tak tam je plech, tak neni o čom.  Na teplomer radšej nepozeráme, napriek slnku sa to hýbe vcelku nízko. Balíme pakšamety a ideme smerom do Priečneho sedla a na Širokú vežu. Po desiatich minútach šľapania po pasienkoch Mišo zisťuje, že nemám pieps, tak dáva čelom vzad a prebehne sa späť. Ja pomaly ťapkám stopu smerom na Generál. Sneh je rozprávkový, na záveterných svahoch sú pampúchy. Všetky stopy sú zaviate, tak si dávame tú svoju. V doline sa prevaľuje hmla a oblaky, tak si držíme výšku. Nikde nikoho, vychutnávame si celú tú mágiu dňa. Nie je sa kam ponáhľať, tak fotíme a kukáme do slnka. Na zátačke pod Javorákmi nás obiehajú ambiciózni rekreanti so horským vodcom, tak ich nechávame, nech aj oni chvíľu šľapú stopu. Dlho im to nevydržalo, išli nejakým divným smerom, tak sa odpájame a dupkáme bočným svahom smerom na Zbojnícke sedlo. To vyzerá úplne vyfúkané a bez snehu, tak si len spomeniem, ako sme tam ťahali s Dežkom svojho času líniu. Z Ostrého štítu sa dole do kotla sypú prachovky každú chvíľu a Javorový žľab vyzerá studeno ako vždy. Rekreanti nás už po druhýkrát dobiehajú, ten vodca ich asi na pašu vodí… klasicky dávame pod Priečnym sedlom Bufetovú skalu a tretíkrát nás dobiehajú rekreanti, ktorí išli nejakým spodným traverzom. Hore je to len kúsok, tak to dávame v tesnom závese za nimi. V sedle ostávajú lyže, cápeme si tie neforemné železá na nohy, berieme motyčky a hopky-šupky mixovať hore na Širokú vežu. Je dosť zima, ale počko je pekné. Kúsok zapadáme do pás do snehu, kúsok je to po vyfúkanej skale. Pod horným žľabom kukáme, že či ideme ďalej, lebo síce sa nám nechce, ale aj tak to vyzerá tak všelijako. Ta sa aspoň porobíme fotečky, kocháme a lezieme späť. Mišo mi hádže na hlavu snehové kocky, tak radšej zrýchľujem. Nanešťastie dole v doline je hmla, tak rušíme plán zlyžovať Streleckými poliami dole a ideme rovnakou cestou späť na chatu. Nejako nás premohla lenivosť… našu krásnu lyžiarsku stopu, ktorú sme si ráno vydupali, nám už medzitým poryli čecháčkovia, ktorí išli na pešo. Takže echt pol metrové jamy každých 30 centimetrov. To je už na facku. Ale čo už… možno nabudúce. Na chate sú už ostatní, čo vyrážali ráno vlakom z BA. Je čas otvoriť sekt a dáke horce poobjednávať… opäť po roku sme sa všetci – aj starí aj noví – stretli a tak vedieme klasicky blbé reči a kujeme pikle. Ciša s Dendžou mi vytrepali parádnu tortu, tak ju vypacičkujeme a to vcelku rýchlo. Večer graduje, spomienky naň prchajú a Mišovi už odmietajú nalievať. Všetko je ako má byť.

P1040994Na druhý deň – v nedeľu – krásne počko pokračuje. Kosa ostáva, ale sme vďační za Oskara. Ambície sa rôznia a družstvo vyráža na Slavkáč zo spodu. My ostatní to nevidíme až tak dramaticky, takže ostávame pri osvedčenej klasike – Svišťáku. Naozaj teda nie je kam sa ponáhľať… Katka intenzívne testuje nový foťák, tak máme fotiek neúrekom. Zadný voj – Katka, Mišo a ja sa neustále motáme, diskutujeme a užívame si ty panomarata. Sneh je fajn, na oblohe ani obláčka. Hore ideme bočným hrebeňom, keďže kotol nevyzerá až tak ideálne. Zabavíme sa na otočkách, najmä tí s dlhšími lyžami… ale aspoň je čo fotiť. Hore panuje parádna pohodička, dokonca aj Cyprián sa dal ukecať na vrcholový photoshooting. Dole to dávame tiež trošku bokom, sneh je dosť hlboký a miestami dosť rozjazdený. Užívame si to. Pod Prielomom na K5 dávame stop, Milan s Mišom sa rozhodli šľapnúť hore, my ostatní žereme čokinu a smejeme sa. Cicky dávajú fotenie do Vogue, farebné ladenie je dokonalé.

Po návrate na chatu dávame stávky, že si Slavkáči dôjdu, čo nás zaujíma najmä kvôli tomu, že by sme eventuálne mohli zjesť ich večeru. Stíhajú to len tesne. Večer klasika – hučíme do neskorých hodín.

V pondelok sa charakter počasia veľmi nemení a poniektorí sa rozhodujeme pre návrat do civilizácie. Dávame len ľahký výletík po okolí, potom obligátne pivo a polievku a mažeme dole. Sneh je tvrdý, ale aspoň to ide, aj keď chodník je od pešiakov úplne pošlapaný. Cez Húpačky sa prehúpeme a už sme aj na Hrebienku. Baby idú dole vlakom a ja s Milanom volíme ľadovo-šutrové kombo po zjazdovke. Čuduj sa svete, kosa je aj dole, tak si to prezliekanie vo vetre užívame. Katka nás po obligátne papanici v Route 66 v Mikuláši vyhadzuje na vlak a fičíme späť do BA.

Bolo krásne i keď mrazivo.