Ako (veľmi) sme chceli vyhrať Európu

  • Keysho 

Kedy sa to všetko udialo:

1. – 2. 7.2000

Kde sa to všetko udialo

Mezzana, Val di Sole , Taliansko
Ako to videli naše dievčence:

Milí “Naši” chlapci,

píšu Vám a všetkým kamarátom “Vaše “ baby, ktoré Vás chceli zobrať do sveta, alebo Vám aspoň opäť poslať kopec pohľadníc a nanosiť všetkomožné odneviemkiaľ, ale, ako hovorí jedno z hesiel nášho pobytu – “ Taký je život ! “ – a pohladnice dostanú chlapci z Prostějova.

Poďme však poporiadku:  Tento rok padla  “európa” na Talianov a našu obľúbenú riečku Noce.

Namlsané chuťou úspechu, vôňou diaľok a tichým želaním poopraviť chybičky z Chile sme sa snažili už od mája nenechať nič na náhodu.

Na Noce sme pricestovali už v sobotu ráno. “Tuláci” nás vždy odvezú s výborným autíčkom, kde si každá doružova pospíme a  nekecáme im do cesty, čiže sa možu nerušene potulovať európou, napr. cesta na Noce cca. 13 hodín. Ale fakt je, že sa o nás ( po mojom Majko a Eduško ) inak Marián a Edo, starali vzorne a veľmi rýchlo nabehli na všetky naše zvyklosti a nezvyklosti. O tom, aký to je výkon,  sa porozprávajte so Šeďom.

Plán:

Bol vymyslený do dôkladne: V sobotu, nedeľu púšťali vodu  kvôli slalomárskej európe, čiže sme dúfali, že si najazdíme vysokú vodu, aká mala byť aj na našich pretekoch. Do týždenného plánu bolo zaradené všetko : trénovanie čo najčistejšej stopy, oddych, pitný režim… . Trošku nás potrápila Saškina a Deniskina choroba, Čunovské preteky bol zaberák.

Mali sme sa fajn. Túžba po víťazstve nás viedla dokonca k  takým čudesnostiam, že sme sa minimálne hádali, poslúchali sme sa, sypali “sypačky”,  chodili skoro spávať ( áno, Luciška, Slivka, Deniska,  viem, niekedy sme dlho kecali, ale čo urobíš pri zložení stanu Saška, Maťka a Bejví ?! ), cez obed regenerovali a dodržiavali taliansku siestu.

Spoločenský život

Jednoznačne vyhrali Slovinci – Bobri – požičali sme im raft, keď sme netrénovali a oni si nás za to patrične hýčkali. Večera – vynikajúca karbohydrátová bomba ( v preklade cestoviny va všetky možné spôsoby, sladké bodky, vynikajúca nálada ). A pár slovných prehmatov s dvojzmyselnými výrazmi, kedy keď hovoríš o fúkaní raftu, padajú  Slovinci od smiechu,lebo pod fúkaním rozumejú rozhodne príjemnejšie činnosti. Dostali sme pikslu ich “sypačiek”,  pred maratónom flašku s nápojom  na rýchlu regeneráciu, na záver sedem krásnych bobrovských cyklistických flašiek ( máme aj pre Monču, keď sme jej už nevybojovali výlet ). Ďalej Maďari, vrátane starého známeho Tomáša, vedeli výborne hrať hakisack, aj keď my sa už tiež nemusíme radiť do tretej ligy- skoro by som povedala “už ste niekedy hrali hakisack s našimi dievčatami?” A češi sa všetci tlačili na malom plácku, pretože  nechceli bývať pri nás!

Fanklub

Z našich najväčších zlatíčiek osud určil neľahkú úlohu zvládať naše ( najprv nervózne, potom veľmi nešťastné, no nakoniec zlatom v slalome učičíkané a so životom zmierené ) dušičky na zlatíčko Mašinku a zlatíčko Buba. Zvládli to úplne úžasne a opäť máme plné brušká lentiliek ! Vzťahy medzi slovenskými tímami boli tiež veľmi fajn, raz nás prišli pozrieť Smädý mních raft team, inokedy baby Mistral, alebo Klaustráči – pardon Andalex 1, alebo naoplátku my ich. Oni totiž bývali všetci na privátoch, my sme ostali verné colemanom a starému známemu kempu v Dimare. Pri živote a nálade nás úspešne udržiaval  svojský humor šoféra Mariána a o nervy v pohotovosti sa staral večne niekde fotiaci navigátor, samotár horolezec Edo.

Preteky

Aj to treba písať?! Začali sme presne ako na európe pred rokom. Time trial s chybou (veľkou) boli sme tretie. Milo prekvapili Nórky – natreli nám to a celkove si viedli na pretekoch dobre. Porazili  Mistral. Head to Head – tento večne sporný závod nezaostal , možno aj predčil nespravodlivosťou preteky podobné, keď na rieke proste nie sú  podmienky na takýto závod. Pre nás skončil podľa očakávania – druhé miesto. Už po šprintoch sa dalo tušiť, že Prostějováčky jazdia  fakt vo veľkom štýle, no výsledky boli zatiaľ pre nás rovnaké ako minulý rok a začala som sa pohrávať s myšlienkou “ Že by sa história zopakovala?”. Nezopakovala. Plánovaná vysoká voda 9 – 11 kubíkov nebola a všetci pretekári ostali zúfalo bojovať s mokrými kamienkami a s o 15 kg ťažšími pulzarmi ako sú tie v súčasnosti dostupné. Náš skalp si po dvoch kufroch odniesli nielen Prostějováčky, (ktorým závod vyšiel naozaj bravúrne, a pravdepodobne by nás opálili aj s našou čistou jazdou) ale aj “jako víno zrající” zverenkyne Petra Panenku z Troje. Na to tak skoro nezabudneme a  veta       “Takholkynatřelijstejimtootřiadvacetvteřin!” mi bude ešte dlho rezonovať v ušiach. Boli slzičky, bolelo to veľmi, naše všetky zlatíčka mali plné ruky práce, určite sa poriadne štikútalo aj Vám, našim zlatíčkam doma. Chápem, že je to šport, a že taký je život, ale naozaj by to nemuselo tak bolieť! Dali sme si všetky na večer priepustku, poznáte tie chvíle, kedy je Ti naozaj nachvíľu “všetkojedno”, nechali sa poľutovať, vybláznili sa a asi v nás z toho týždňa niečo ostalo, pretože napriek úplne časovo neobmedzeným priepustkám, do dvanástej každá spala! Prišlo naše slalomové ráno a iba prosebné očká Bobečka – baby, nech sme aspoň druhé! A naše potichu pískajúce dušičky – dokážme, že sme právom majsterky sveta v slalome! Ale to pískanie bolo naozaj poriadne tiché! Podarilo sa !!! S dvoma ťukmi ako ďalšie dve české posádky, ale s rýchlosťou, ktorá nám deň predtým tak chýbala, sme ani Trójankám ani  Prostějováčkam nedovolili siahnuť na NÁŠ SLALOM ! ! ! Tak predsa trošku radosti , veľké pusy pre naše zlatíčka na Noce aj domov a … pozdravujeme aj nášho skorotrénera Rada Orokockého !

Záver

Zdĺhavé a klasicky Taliansky zmätkárske  vyhlasko, hymnu sme nemali, hrala sa iba celkovým víťazom, vyhlasko  pripomínalo majstrovstvá Československa s medzinárodnou účasťou ako v mužskej, tak aj v ženskej kategórii. Taliani sa pochlapili a každé ženské družstvo dostalo krásnu kyticu, helly hansenov losovali, čo nás trošku zarmútilo, ale aspoň že raft vylosovali pre Turkov! Prvýkrát totiž vytiahli Nemcov, ktorí tam už vtedy neboli, čo potešilo veľkú časť publika!

Maťku sme naložili k Slovinkám, Lucišku – Bobečka k Mašinkovi a Bubovi – Maťovi Mišíkovi, zakývali všetkým a všetkému a vyrazili na cestu. “Tuláci” už toho mali asi tiež dosť, pretože sme boli doma za neuveriteľných 10 hodín!

A teraz čo?!  Hurá na kajaky a na Dunaj a venovať sa všetkým a všetkému, na ktorých a na čo sme nemali kvôli tréningom a pretekom čas!

Postrehy

  • A ak by ste niekedy natrafili na problém, nechajte to koňovi, ten má väčšiu hlavu!
  • Bejví a Luciška mali krásne narodeniny, celé opalacinkované, od samej radosti zabudli v kempe bedmintonovo – softbalovú sieť, ktorú dostali spolu s ostatným náčiním.
  • Lanovka bola fajn, príjemný oddych okorenený snahou Maťky komunikovať s tetou, ktorá bola vlastne češka, po taliansky a Edovým výbehom na vrchol, kvôli ktorému skoro prečkal klasickú Taliansku siestu hore, na Paso del Tonale.
  • Mašinkovi sme “postavili” parádne akvárium so šiestimi rybičkami, no doteraz si netrúfol rozlúštiť, ktorá je ktorá! Čo Ty na to, Mašinka?
Bejví