Korzika je úžasná zem – civilizácia na pobreží, banditi vo vnútrozemí.

  • Keysho 

Termín

Vzhľadom na to, že na našom vysnívanom letovisku by sme asi 50 týždňov do roka s najväčšou pravdepodobnosťou nemali čo robiť, najťažšou úlohou bolo vybrať 1 z 2 týždňov možného termínu, čo sa v počiatku plánovania našej expedície zdal byť problém fakt skoro neriešiteľný. Zaplietla sa do toho jedna svadba, jeden autosalón, jedna diplomová práca (ktorá napokon zohrala veľmi dôležitú úlohu lebo Luciša, kvôli ktorej sa termín presúval o týždeň tento dôležitý dokument o ničom nestihla odovzdať a 2 dni pred odchodom nám oznámila, že nikam nejde – ani ona ani Maťo) a mnoho iného. Takže zostalo nás sedem…

A stihli sme aj Kubovu svadbu, kde Mizo, Šeďo a Smolík spôsobili rozruch vyholeným GERONIMOM na temene svojich orgánov na premýšľanie určených. V podvečer sa spomínanú oslavu dostopoval aj Keysho i napriek svojmu výzoru. Tiež mal GERONIMA na temene. Sám sa čudujem, že mu niekto zastavil.

Nakoniec všetko dopadlo tak ako to dopadlo a vyrazili sme v nedeľu 25. 4. 99. V práci nás všetkých očakávali v utorok ráno 4. 5. 99.

Prítomní:

Zostava účastníkov zájazdu sa až do odchodu menila priam v reálnom čase, rovnako ako všetky možné kombinácie spôsobov dopravy a výška predbežného rozpočtu, ktorý sme aj tak prešvihli.

Nakoniec sa utriasla nasledovná parta člnkárov:

Tri trupky (ďalej len 3t): Šeďo, Keysho, Smolík; Dvaja nezávislí: Mizo, Jano Gazda. Tímto piatim nešťastníkom sa stala Karavelka domovom na najbližších pár dní.

Úplne sebestačná novomanželská jednotka (ďalej len ÚSNJ): Novomanžel Kubo, Novomanželka Aďa – rozhodli sa absolvovať túto expedíciu v Oplíku.

Treba len pripomenúť, že Mizo bol pridružený do kuchyne ÚSNJ, z čoho vyplýva, že on nebol vôbec sebestačný (teda aspoň čo sa jedla týka), čo znamenalo vysoký stupeň pohotovosti a ostrahy pre ostatné kuchyne v Karavelke. Spomeňme ešte skoro zúčastnených: Vemeno – ospravedlnená absencia – hardwarova chyba – kolienko sa mu pokazilo, manželia Mišíkovci – neospravedlnená absencia, vyvodené aj dodržané sankcie.

Sobota 24. 4. – Deň svadobný

Naša cestovná horúčka musela malú chviľočku vydržať, lebo v sobotu nás čakala ešte jedna príjemná povinnosť – vyššie spomínaná svadba. Všetci (okrem Jana Gazdu) sme sa na tejto fajn akcii zúčastnili- pravda, nejaký obetavci museli na seba zobrať úlohu účinkujúcich nešťastníkov (Aďa a Kubo), ktorí sa museli robiť, že ich strašne zaujímajú tie drísty na MU, potom sa museli olizovať z donútenia a nakoniec zametať nejaký rozbitý tanier a mať z toho desnú srandu. Potom prišli konečne veci, kvôli ktorým sme tam prišli: predjedlo, 1. chod, 2. chod, 1. fľaška, 3. chod, 4. chod, 2. fľaška… Takto to zo všetkých prítomných vydržali do konca iba Keysho so Smolíkom, ktorí ráno s Kvasnovcami staršími uzavreli túto spoločenskú udalosť a postaroli sa ostatným o raňajky.

Nedeľa 25. 4. – Cesta

Slovensko sa nám podarilo opustiť vo veľmi dobrej nálade a všeobecnej pohode v nedeľu 25. 4. dve hodiny pred polnocou. Úspešnosť akcie naznačoval asi hodinový nákup v Dutty free shope. Výsledok nákupu: 3 fl. Tequily, 4 fl Whisky, 1 rozčertená vedúca spomínaného bájneho krámu, ktorá nám sľúbila, že nás nechá prehľadať. Aj sa tak stalo. Rakúski colníci nás odstavili nabok. Po vyrieknutej otázke: “Cigarette?” a nevyslovenej odpovedi: “Chcete kúpiť?” nám začali snoriť po Caravelle. Nakoľko nič nenašli sme sa rozlúčili. Cesta bola v pohode – nikde sme nestáli, nič sme nevideli a trajekt o 14.30 sme stihli aj s 1,5 h rezervou. Neujal sa ani Šeďov geniálny nápad, ktorý sa pozdával všetkým trupkám, zakrútiť sa Caravellou okolo šikmej veže v Pizze. Vraj cestou domov, ale tomu nik neveril. Na trajekte sme vybudovali základný tábor pri bazéne, 3t presnorili celý trajekt vrátane kuchyne, diskotéky a plavčíkovej kajuty (aj s vyzlečeným plavčíkom) a rozšírili našu zbierku o ďalší liter Whisky. Nebolo treba, lebo čo nám neukradli, to sme doniesli domov – teda, okrem toho čo sme vypili.

Pondelok 26. 4. – 1. deň na ostrove
Vytúžený ostrov oči našej výpravy uzreli asi po hodinovej plavbe. Sklamanie nastalo hneď vzápätí, keď sme zistili, že to je len ostrovček miestneho významu. Bola to Elba. Ten náš sa nám ukázal asi po ďalšej hodine plavby a naše telesné schránky sa na ňom prvýkrát ocitli asi o 18.30 miestneho a v podstate i našeho času. Fakt sme na Korzike!

Podľa plánu sme okolo 20.00 stretli našich českých bratov: Háka, Čáru, Medvěda a Radima. Medvěd – fotograf magazínu Koktejl. Veľmi podstatný típek – jediný zdroj fotodokumentácie (ak vôbec nejaká bude), ako vyplynulo z ďalších osudom určených udalostí. Po krátkej porade sme zakempovali v českom kempe na rieke Asco.

Utorok 27. 4. – 1. voda, 1. presun, 1. úraz

Zaránky sme opustili český kemp a vydali sme sa na prvú vodu na ostrove. Bola to riečka Golo: obtiažnosť WW 3-4, vody akurát, jedno asi 5-kové miesto, ale tým som si nie celkom istý. Asi 1m vysoký stupeň splavný po ľavej strane, kde bola diera a skoro všetci (teda aspoň tí čo sa zrovna nevenovali agroturistike) tam aplikovali figúru Copperfield v praxi. Splavoval s nami aj jeden český nemec bez jednej nohy a bol v pohode – dosť dobré! Keysho dnes zabehával Zwo – ideálny člnok na takúto vodu. Na rozjazdenie celkom fajn. Myslím, že na vode nikto nemal problémy.

Nasledoval presun naspäť na riečku Asco. A tu začali prvé problémy. Tá mala o 5 cm menej ako včera a českým bratom sa ju nechcelo ísť druhýkrát (mali pred nami dva dni náskok Kubovej svadby). Tak Medvěd vytiahol kopatčák a zahájili sme 1. presun z východného pobrežia na západné. Smolík krutil volantom v Caravelle, Hák v Espace a Kubo v Oplíku. Ostatní sa voľne presúvali z auta do auta. Caravellu poctili svojou prítomnosťou aj prvé (a posledné) krásne voňajúce stopárky – Pozor Vendeta! Asistovali nám aj štyri ruže – padol celý liter.

Cestou Keysho utrpel mierny úraz. Mrskol sebou z asi 10m vysokého zrázu. Najlepšie to vystihol Medvěd: ,,Prej tvúj instruktor paraglidingu byl pí.a, když ti neřek že si máš vzít sebou padák!“ Hláška týždňa! Po Keyshovom basejumpe nasledovala operácia. Využili sme prítomnosť a schopnosti Mudr. Kubicovcov, ktorí, ako sme na to časom prišli, neboli schopní ovládať svoje doktorské pudy a rozhodnutie neoblomného Kuba na parkovisku pri mieste činu znelo jasne: Treba šiť!!! Gynekológ šil, manželka asistovala, fotograf fotil…

Nakoniec sme zakempovali na pláži západného pobrežia pri meste Porto.

Streda 28. 4. – 1. poistná udalosť, heslo dňa: sprášíme

Deň začal úspešne vďaka vodičovi Caravelly. Stará Honda jedného z miestnych obyvateľov sa nechcene stala účastníkom pokusu: Čo sa stane, keď Smolík s celou Caravellou zacúva do tejto starožitnosti??? Asi nič dobré, že?! Odniesol to už aj tak dobitý nárazník, ktorému pribudla jedna vráska naviac. (Samozrejme – Caravella zostala úplne OK – ešte že má vzadu guľu).

Už aby sme boli na nejakej vode!

Dnes bolo na programe Cruzzini: WW 4- zo začiatku šialene málo vody, prášilo sa nám za kajakmi, a tak… Neskôr pekné úseky, skoky a viac vody, čo troška napravilo celkový dojem. Mizo testoval Zwo a pri nejakom pandrláku mu zaprašťalo pod zadkom – bola to sedačka. Keysho nám tento pekný deň uľahčil a robil pendla. Kubo dostal zasa chuť šiť, takže prečo neukojiť jeho túžbu? Dnes bola na programe Aďa, ktorá sebou mrskla pri večernej hygiene o skalu a boli z toho 2 štychy. Napriek tomu, že Liamone mala vodu (Cruzzini sa vlieva do Liamone a končili sme kúsok pod sútokom), padlo rozhodnutie isť na Taravo. Vyrazili sme po výdatnej večere a po tme, ako to pomaly začalo byť zvykom. Piloti slovenských áut si ale zvykať nemienili a navyše 3t si 1. krát dupli a svoj hlad po KPČ chceli zahnať návšetou krpatého uja Napoleona, ktorý uzrel tento svet 1. krát v mestečku Ajaccio. Takže sme za neustáleho hundrania niektorých členov zájazdu v noci zakempovali na pláži v Ajaccio.

Štvrtok 29. 4. – 1. kopatčák

Ráno sme sa rozdelili na 3 skupiny: Espace zvolil priamu cestu až na Taravo. ÚSNJ a Mizo išli nakupovať a 3t s Janom išli na horespomínanú návštevu „la Busta Napoleone“ (Keyshov preklad výrazu socha Napoleona – zaberal). Pred obedom sme sa všetci stretli na Taravo, voda WW 4-4+. Napriek dohode Smolíka so Šeďom o jednotnosti nájazdu do 1. pereje, ktorá znela: „Hlavne nie do vrbičiek“ (mimochodom táto dvojica bola na vode priam nerozdeliteľná, vzhľadom na približne porovnateľnú hladinu adrenalínu a strachu v krvi) Šeďo túto dohodu nedodržal a zaparkoval to rovno do vrbičiek, kde hanebne opustil svoj člnok. Myslím, že práve tu nadobudla ich neodeliteľnosť pevný zväzok: vo voľných intervaloch si striedavo zvyšovali obtiažnosť nie najideálnejšími nájazdmi, čo vždy niekoho pobavilo. Na ďalšej pereji sa nám o zábavu postaral Radim. Z nezistených príčin hanebne opustil svoju loď. Vraj vypadol – ale všetci vieme… A potom nasledovala pekná voda. Novomanželka nás za každou perejou upozorňovala, že takáto voda sa nedá jazdiť na oči a že v kilometráži písali niečo o prehliadaní. Novomanžel s Keyshom sa ju snažili presviedčiť, že si to „prehliadajú“, ale nemali veľký úspech. Kto vie prečo?

Bolo cítiť aj po dňoch sa stupňujúcu náročnosť vody. A to sme ešte nevedeli, čo nás čaká (chvááálabohu).

Poobede nám zostalo ešte trocha času, tak prečo by sme sa nevybrali na druhú stranu ostrova – zase na východné pobrežie, že?! Dôvod bol ten, že českými bratmi vysnívaná rieka Travo sa dala jazdiť iba v pondelok a piatok. Prechádzali sme strašne vysokým priesmykom, kde nás hore prekvapil sneh a slušná zima. Za priesmykom pokračovala asi najhoršia cesta Korziky – ujazdená hlina, obtiažnosť pre šoférov tak 4-5. Stretli sme aj obrovský náklaďák, ktorému sme sa len s problémami vyhli. Cetou sme sa ešte snažili nájsť 7m vodopád menom Rakette na veľmi dobre vyzerajúcej rieke Fium Orbo (čítaj fijú morbo – ako sme to preložili ani nechci vedieť, naháňa to strach), ktorý sme nakoniec nenašli a namierili sme si to rovno na Travo. Tu sme stretli ďalšie 2 české partie, ktoré nám oznámili, že Travo má veľa vody a že sa to nedá ísť. Vodička to obtiažnosti päťkovej ba priam až šesť pluskovej a za momentálneho stavu typujem až na nezjazdné. My sme neverili, pozreli, uverli, odišli Nato nám Hák o 20,00 oznámil, že sa presúvame späť na Fium Orbo (tam sme boli asi 2h predtým). Toto bol zlomový okamih, pretože slovenský šoféri opäť odmietli krútiť svojich tátošov do noci najtemnejšej. Z českými parťákmi sme si povedali ahoj a zakempovali sme na najbližsom možnom mieste. Tam sme si určili program na nasledujúci deň. 3t si už nemuseli dupnúť, ale dohodli sme sa, že vracajúce sa abstinenčné príznaky zapríčinené nedostatkom KPČ zaženieme piatkovou návštevou kultúrneho a architektonického skvostu našej Tour de Corse – mestečka Bonifaccio (interný názov Bonifác). Vyslyšaná zostala aj požiadavka ÚSNJ: návšteva kempu – úplne normálneho originálneho kempu s pľacom na stan, teplou sprchou a úslužným kempárom.

Ďalší pekný deň za nami.

Piatok 30. 4. – Tvrdá voda, trdí chlapi na nej alebo pekná voda, pekní chlapi na nej?

Ráno sme stretli Hákovcov ako kempujú asi 500m pod nami, my sme odchádzali, oni vstávali. Náš cieľ: Fium Orbo, úsek WW 3-4. Aspoň to sme si mysleli my po zbežnom náhľade do kilometráže, ale všetko bolo úplne inak. Až pri ďalšom presune sme po lepšom nahliadnutí do horeuvedenej vodákmi obľúbenej knižky (niektorí sa ju učia ako otčenáš a potom tím strašia menejskúsených vodákov) v kombinácii s mapou tohto ostrova zistili, že tam kde sme nasadali vôbec nezačínal úsek WW 3-4, ale vykľul sa z toho WW 5-6. Ale to nás už nemohlo odradiť, lebo spomínanú vodu sme mali už dávno za sebou a všetci sme sa tešili hojnému zdraviu.

Aďa sa dnes rozhodla robiť tecnickú čatu: teda všetky veci okolo (pendl, kameraman, fotograf…), len na vodu nie a nie. Trupka Smolík dnes testoval lodičku menom Diablo, čím zradil svojho večného parťáka trupku Šeďa. Voda: 3km čistá WW 5 = 3 hodiny. Krásne skoky, silno zablokované pereje a niekde sme dokonca museli pestovať agroturistiku. Pre polovicu účastníkov zatiaľ najväčší vrchol v ich vodáckej kariére. Množstvo zaujímavých miest nám zároveň položilo zopár otázok:

Šeďo:
Ot: Z ktorého valca sa Šeďo rozhodol detailne preskúmať okolie rieky ?
Od: Hneď z prvého!

Smolík:
Ot: Kto prehral boxerský súboj Smolík vs. skala?
Od: Skoro všetky Smolíkove hánky!

Keysho:
Ot: Ako najviac sa dá zprzniť nájazd do miesta WW5 ???
Od: Slovami neopísateľné – dozadu a hlavou dole!

Šeďo II:
Ot: Čo robiť, keď miesto pred tebou je veľmi tažké (so sifónom), prenášanie ešte tažšie?
Od: Samozrejme ho ísť za neustáleho povzbudzovania ostatných, ktorí majú tento super flek už za sebou!

Jednoducho – super voda! Za nevydržateľného tepla sme sa presunuli do nášho 1. a zároveň posledného kempu v Bonifaccio. Tu sme sa zoznámili s horúcou sprchou (doslova – fuj, bolo to neznesiteľné), splachovacím záchodom a inými výdobytkmi civilizácie, ktoré sme my už zopár dní nestretli. Po očlovečení sme vyrazili do ulíc a opäť sme sa rozdelili na 2 skupiny:

1. skupina: ÚSNJ + Mizo a Jano okúsili čaro miestnej kuchyne. Všetci (okrem Kuba, ktorý okúsil lokálnu špecialitu – morské potvory) si pochutnali na vyslovene korzickej špecialite – dali si pizzu.

2. skupina: 3t – Keysho, Smolík a Šeďo pokračovali v objavovaní vecí neznámych a absolvovali kompletnú prehliadku starej i novej časti Bonifaccia, vrátane raquakempu. Kompletná prehliadka znamená: Kam sa nedostaneš s Caravellou, tam ideš pešo. Kde sa nedostaneš pešo, tam pošleš 3t. A kde sa nedostanú komplet, tam pošlú Keysha a odkiaľ vyhodia Keysha, tak tam sa už fakt nedá dostať.

Sobota 1. 5. – Kde sú pasy a prachy 3t?

Po presune na sever (za asi 45000 stupňov starého Celzia teploty) skladáme naše člnky na začiatku WW 5-6 úseku najkrajšej rieky Korziky – Rizzanese. Po všetkých činnostiach so štartom na vodu súvisiacimi, asi o 13.00 zahajujeme maratón na divokej vode (čo sme samozrejme ešte netušili) Tentokrát kompletnú zostavu čakajú 3-4 hodiny WW 5-6 a 8 km WW3 (pôvodný plán). Na vode sme zaujali viac-menej nemenné poradie, ktorým občas zamiešala iba Aďa. Ako to už na takejto vode chodí, veľa sa vystupuje, veľa sa pozerá, niekto veľa prenáša, iný menej… Celé dejstvo sa odohrávalo na miestach človečou nohou nepoškvrneného kaňonu. Do tohto skvostného kusu miestnej prírody boli zasadené naozaj vodácke lohôdky: Vodopády od 1 do 10m, rôzne iné stupne a miesta inak zákerné. Jeden ozajský vodopád (cca5m) išla aj silnejšia časť našej výpravy:

Mizo – prvý na rade: po jeho zmiznutí v spenenej vode nasledovalo min. 3 sek. ničovaté nič. A potom sa objavil! Sám Mizo, v absolútne nepochopiteľnej polohe – čelom oproti padajúcej vode a navyše so strhnutou šprickou! Steny kaňonu boli skoro kolmé a k vode nebol prístup. Neváhali sme a rýchlo sme zorganizovali záchrannú akciu: vyslali sme za ním Jana v kajaku s hádzačkou, aby mu helpol. Bolo sa načo dívať.

Mizove postrehy: ”Už pri nájazde a pohľade dolu som usúdil, aký je ten skok vysoký. Okrem veľkého strachu ktorý som mal ma ešte trápilo, že mi nesmie to kvantum vody pri dopade dolu strhnúť špricku a potom by to mohlo byť v pohode. A nebolo. Po dopade a ponorení do vody som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Tie tri sekundy pod vodou mi pripadali ako večnosť. Po vynorení som si uvedomil – veď ja som otočený čelom k vodopádu v divnej polohe zo zatopenou špicou kajaku a strhnutou šprickou. Našťastie spätný prúd ma už pustil a za veľkého množstva eskimákov som sa postupne doplácal k brehu.” (bol nejaký uvedomelý, či čo)

Kubo – druhý na rade: ukážkový štýl skákania vecí týchto rozmerov – až príliš bez problémov – priam nuda – ale pekná nuda.

Keysho – tretí na rade: ukázal najprv pekný let, potom sa celý schoval, potom ukázal dno, potom sa zase schoval, potom zadnú špicu, potom sa opäť schoval … – skrátka , vydržal vo vodopáde najdlhšie (asi rodeo, či čo). Po vyprostení sa pucherovym štýlom (samovyprostenie, samozáchrana) nasledoval jeden z najväčších nádychov v jeho ohrozenom živote – všetko samozrejme bez vykopania.

Keyshove spomienky na “rodeo”: “Keď som dopadol a voda sa nado mnou zavrela, myslel som že je všetko v pohode. Až po chvíli som cítil ako si ma vzal – on, veľký valec. Nemám potuchu ako ma tam mätalo. Najprv som sa snažil eskimovať, ale bolo to márne, nech som robil čo som robil voda so mnou zametala po svojom. Ani na sekundu sa mi nepodarilo dostať hlavu nad vodu na tak potrebný nádych. Keď mi došiel kyslík, pustil som sa do vody – začal som ju piť. Určite som stiahol hektolitre. A keď už tam nebola žiadna voda, lebo všetku som vypil, prišlo vyslobodenie – spodoným prúdom som sa dostal von.”

Šeďo, Smolík a Jano si po tomto predstavení povedali:“ Tak toto fakt nemusíme ísť“ a pre tento úsek spolu s Aďou zvolili agroturistiku (rozumej prenášanie).

Nasledovali ďalšie pekné veci – 2x10m vodopády. Pri prenášaní jedného z nich sme museli využiť aj naše chabé lezecké schopnosti, hádzačky, karabíny a iné. Sily nás opúšťali sice pomaly, ale neustále. Keďže sme boli na vode už celú večnosť, tak nám tých síl už príliš nezostávalo.

Už len posledných pár stupňov a kaňon sa začal otvárať. Potom už len ďalších pár skokov a perejí a tu niekde končil úsek WW5. Pre značne vyčerpaných nás všetkých bol aj úsek nasledujúci (WW 3) v podstate peklo – najmä úseky s 10 cm vody, kde už nebol problém sa v našom fyzickom a psychickom stave vycvakať a omlátiť sa o všetko, čo sa na dne rieky nachádzalo. Jediné čo nás držalo pri vedomí bola predstava: pojeme, zakempujeme.

Úplne vyčerpaní sme našli Caravellu o 20,00 tam kde sme ju na obed zaparkovali. Nie však tak, ako sme ju zaparkovali. Miestny banditi usúdili, že naše (Lucišine) auto je preťažené, a treba ho odľahčiť. Pritom si ani nevšimli, že Smolík nechal otvorený kufor. Nevedno prečo nám vzali veci nie príliš ťažké. No posúďte sami: 3 x foťák (film inside), 3 x pas, cca. veľmi veľa,- Sk v peniazoch rôznych európskych kmeňov, ďalej smolíkova skladacia stolička , šeďova zubná pasta a hlavne – najväčšia tragédia – keyshove RIFLE!!! (ak sa ten kus handry dal tak nazvať). Je to aj v zápisnici

Na tomto mieste sa treba vrátiť k prezieravosti nás všetkých, spomínanej na začiatku tejto správy, lebo jediný foťák, ktorý nám zostal bol Šeďov vodotesný, ten z Duty Free Shopu.

Hitparáda poškodených: 1.Keysho, 2.Šeďo, 3.Smolík, 4.Mizo

Po návštevách dvoch policajných staníc sme zistili, že všetci policajti v noci nerobia, že máme skúsiť ráno.Tak sme zakempovali, nálada prudko stúpala.

Nedeľa 2. 5. – Namiesto výletu do Paríža – na vodu!

Absolvovali sme 3. pokus nahlásenia ozbíjania Caravelly, tentokrát úspešne. Všetko prebiehalo v pohode, dostali sme veľa papierov. Pri príležitosti získania nejakých cestovných dokumentov sme dostali špeciálne pozvanie do Paríža od konzula. To bolo asi všetko, čo nám tento úradník vedel vybaviť zo slovami: „Dnes je nedeľa, ja nepracujem“. „Pracovanie“ – rozumej pozrieť na papier a zistiť tel. číslo kolegu, tiežúradníka, v talianskej Padove. Počas “vyšetrovania” sme mladému korzickému strážcovi poriadku museli opísať ako vlastne vyzerá tá rieka v jeho okrsku, lebo on tam kde sme boli mi ešte v živote nebol. Ale vravel, že sa tam musí ísť podívať, že to musí byť fascinujúce. Neujal sa ani druhý z geniálnych Šeďových nápadov: Nechať sa zverbovať do korzickej polície. Keďže sme už nejaké tie bumašky mali, rozhodli sme sa teda, že domov sa dostať musíme. Presvedčil nás o tom Šeďo, ktorý povedal, že domov nás pustia lebo inak by nás museli živiť a to určite nikto nechce. Tak teda tieto starosti sme zahodili za hlavu a svoje zraky sme upreli na mapu,a hodinky že čo bude ďalej.

Skoro všetci sa rozhodli , že ideme na nejakú vodu a že to bude asi Vechcio. Cestou na túto vodácku lahôdku sme zistili, že by to nebola ideálna voda na tento deň. Dohoda č.2 znela: Asco je tá správna rieka na dnes (to je to, na čo sme sa vykašlali hneď 1.deň). Smolík mal dnes voľno a dostal iba 2 úlohy: pendl na Caravelle a opraviť na ventilátor ktorý nám tam inštalovali banditi. Bohvie prečo, tento fungoval vždy iba pri rýchlosti 40 km/h a viac.

Voda veľmi pekná WW 3-4. Aj tu sa ale našiel nejaký ten 5-kový úsek v kaňone, kde nejaká časť našej, aj tak už dosť chabej expedície pestovala agroturistiku a robila istiacu čatu, jedno miesto asi WW 6. Šeďo zahlásil: “Sú tu ostružliny, treba prenášať.” Tak sme preniesli. Ale nie všetci. A tu prišlo skoro k rozvodu našej novomanželskej dvojice. Aďa povedala, že keď Kubo toto miesto pôjde, ona sa s ním rozvedie. Otázne je, či by sa mala potom ešte s kým rozviesť, lebo ostatní členovia výpravy ho odmietli odistiť. Kubo to nakoniec nešiel, miesto obsypané syfónmi sme opustili a rozvod sa napriek veľkej snahe niektorých menej rodinne založených členov našej výpravy nekonal.

Večer sme zakempovali v našom známom kempe z 1. noci, kde sme si spravili mexický večer – pikantné fazole a tequila.

Pondelok 3. 5. – výhradne cestovací deň

Trajekt o 8,30 sa nám podarilo stihnúť, poraňajkovali sme čo-to, pospali sme čo-to, počítali sme čo-to a zrazu nás vyhadzovali, že už sme na matičke pevnej zemi- našej krásnej Európe pevninovej.

Domov nám už zostávalo iba posledných 1000 Km a 3 hranice, čo bolo pre 3 trupky dosť podstatné, nakoľko nemali pasy, iba kusy papierov . Šeďo opäť prepadol pesimizmu po tom, čo zistil, že Caravella nepodporuje jeho vysnívanú cestovná rychlosť 1000 Km/h, takže miesto 1 h musel , chudák úbohý , cestovať 13h. Rakúsky colník na Bergu povedal ,že nakoľko sú naše pasy “capcarap”, že chce od nás kauciu. My mu nato, že máme akurát tak 3 ATS a že chceme ísť domov. A tak sme išli – takú cestu mala Caravella.

Kubo, Aďa a Jano Gazda (ktorý zradil Caravelu a prestúpil ku Kozinovi) stihli ešte cestou domov zlomiť výfuk. Zázrakom (teda vlastne Gazdom) sa im podarilo maličkú chybičku odstrániť a taktiež úspešne doraziť do lodenice 1h pred Caravellou.

Toť koniec nášho príbehu. Určite tu nie je napísané úplne všetko zaujímavé, čo sa behom tohto týždňa odohralo, ale tak to býva. A koniec koncov , my ktorí sme tam boli vieme, vy ktorí ste tam neboli neviete a pôjdete aspoň nabudúce s nami aby ste vedeli tiež.

Tieto zápisky pre vás spísali
Smolík, Keysho a Mizo