Kedy
14. september – 19. september 2010
Kto
- 2 x K2 – Jankatka + Karel, Slávka + Thomas/Milan
- 3 x K1 – Borka, Stano, Milan/Thomas
- Stíhači 2x K1 – Duco, Martin
Kde
Okolo Rabu
Utorok 14.9.
Ani sme sa nenazdali a opäť sa balíme na more. Vďaka nášmu skvelému kapitánovi Milanovi, ktorý akčne využil nečakanú časovú dieru a za pár dní dal dokopy ďalšiu nádhernú pádlovačku. Plán je takýto: Kolečko okolo ostrova Rab. Budeme improvizovať podľa počasia, vetra, a hlavne síl.
Z Vinohradov odchádzame pred 21 h., za Viedňou berieme Thomasa. Cestu prespím, len občas sa preberám a s údivom registrujem, že šoféri hrajú nejakú novú hru: Kto viac krát zablúdi. Ani neviem, kto vyhral. Ešteže o 4 ráno stretávame triezveho (!?!) cyklistu, a ten nás naviguje zo zblúdenej cesty. Do Stinice prichádzame ráno o 7.
Streda 15.9.
Pobalíme a onedlho sadáme na vodu. Takto skoro sa nám to ešte nikdy nepodario. Počasie ako z magazínu, slniečko a len ľahučký bríziček.
Hneď na začiatku sa rozdelíme, naša spievajúca deblovka sa vydáva na prieskum nádherného skalnatého pobrežia, ostatní držia smer a okolo obeda sa stretávame na prvej plážičke. Poplávame, dáme obedíček a niečo aj od smädíku. Stano zaspí ako drevo, Borka s Thomasom usilovne trénujú v deblovke eskymáky. Ja si vyleziem pár metrov krásnej päťkovej špáry v perfektnej stene, ale po pár metroch mi dojde mádžo a skáčem do vody.
V popoludňajšej etape sa opäť rozdeľujeme. Naša deblovka a Milan držíme zadné línie a cestou sa dejú čudné veci. Deblovka sa pohybuje po sínusoide a opakovane pretína priamku Milanovovej lode a ohrozuje jeho stabilitu. Ten pre istotu volí únik a necháva nás osudu záhadných siločiar. „Čím to asi je, že dnes nie sme zohratí a Karel ma tlčie pádlom po hlave?“ „Aha, nefunguje mu kormidlo!“ 🙂 Napriek tomu „naše nálada neklesá, i když slunce zapadá“ a my sa – síce veľmi pozvoľna, ale predsa – blížime k dnešnému cieľu – najmasňáckejšiemu kempu ostrova s pieskovou plážou. Zoznamovací večierok škrtáme a spíme ako drevá na ihličí pod sosnami.
Štvrtok 16.9.
Ráno pofukuje vetrík už silnejšie a v miestach, kde sme včera vyrážali, je už poriadna čierňava. Piesok máme všade, v zubnej paste aj v kalvadose. Nám však zatiaľ slnko svieti, voda láka a my pokračujeme. Dnes nás čaká Lopar. Jeden cíp ostrova je zablokovaný prehrádzkou, kto to sem nanosil? Prenesieme? ? 🙂 Nie, radšej pobufetíme. Údené chobotničky, topdelikatesa zájazdu, však, Borka? 🙂
Obedíček dáme v ďalšej eňo-ňuňo zátoke, v ktorej nachádzame kemp ako z rozprávky. Alebo z utópie? „Private – Only for fools and horses“
Zamračený majiteľ nevrlo zabrble niečo akože neotravujte! „Tu si vezmite poháre, tam si načapujte colu alebo pivo, tu zaplaťte, tam umyte a hentam odložte.“ Tak čapujeme, hádžeme peniaze do otvorenej bedničky plnej mincí aj bankoviek s označením Bankomat a popíjame veliko točeno svetlé aj tmavé.
S jednou mačkou domácou hráme Človeče nezlob se a ďalšiu si chceme uvariť na obed. Nakoniec dáme prednosť vynikajúcej Karlovej praženici s čabajkou. Nechce sa nám odtiaľto odísť, slnko na nás ešte svieti, ale v diaľke už hrozia tmavé mraky a tak ťaháme ďalej.
Počasie sa kazí a vlny sa dvíhajú. Plavíme sa popri pustej skalnatej najsevernejšej časti ostrova, kde predchádzajúca plavba z pred dvoch rokov stroskotala kvôli silnému vetru a vlnám. K večeru nachádzame dobré miesto na nocľah – mólo s polorozpadnutou rybárskou chajdou. Jedno hobla do vody pre narodeninovú Slávku a ideme stavať stany. Dobieha nás naša stíhacia športová úderka Duco + Martin, ktorí zvládli našu 2dňovú trasu za 1 deň a ráno nás zase opustia. Dnešný večierok je teda zoznamovací aj rozlúčkový, a preto dvojnásobne náročný. Nočura ako vyšitá na bohatom švédskom stole vyrobenom z dverí chajdy drnový. Daždivou nocou znejú české šlágre 60-tych a iných rokov a čo si zaspievaš, na to si aj zatancuješ. Kiša nám predsa náladu nepokazí.
V noci vietor a dážď zosilnie, mokrý stan mám nalepený na tvári a dúfam, že ma nezmietne do mora. Borka pri nočnej špacírke vyvoláva paniku, že lode sú na vode. A naozaj, príliv sa s nimi hrá na vlnách.
Piaok 17.9.
Ráno vjetar a kiša. Vykuknem zo stanu a vidím, že Duco s Martinom už sedia na vode a vydávajú sa v ústrety živlom. Pomaly balíme a zahladzujeme stopy po nočnej žúrke. Vyrážame do vĺn a protivetru. Dnes to nebude také ľahké, drahá. Borka o tom vie svoje. Stretávame francúzsku jachtu a zisťujeme, že „francózi nejsó jako valasi a nenalejó“.
Uzimení a mokrí dopádlujeme k nejakému hotelu, ale toto miesto sa nám nepáči. Dáme len summit foto, na ktorom sa tvárime, že vôbec nie sme unavení a nie je nám ani zima.
Prepádlujeme ešte jednu zátoku a zakempujeme na krásnom plácku pri zatvorenom bufete. Thomas robí paniku, že nemáme pitnú vodu, s Karlom sadnú do deblovky a prepádlujú späť cez zátoku do hotela. Vzápätí Stano nachádza zo 200 metrov od nás letný bufet opäť zavretý ale s pitnou vodou a – aký komfort – tečie aj teplá! Kiša nám nemôže pokaziť večer, veľký plážový slnečník požičaný z bufetu je poruke a tak pod ním večer bufetíme a časť posádky aj prespí. Mám krízu 3. dňa, trhám partiu a zalomím prvá.
Sobota 18.9.
Na pobreží Jugo veselo fičí a vlna za vlnou sa valí a nás čakajú 4 veže mesta Rab na vysokom brali.
Lenže tudy cesta nevede! Lode aj so sbalenou bagážou prenášame asi 100 m do veľkej zátoky, ktorá vedie až k mestu Rab, kde je hladina ako zrkadlo. Asi tu bol František a od té doby vítr na hladinu nefouká. Pár záberov pádla a už vidíme mesto. Lode zaparkujeme v prístave na promenáde, hodíme sa do gala a vydávame sa na KPČ a obedíček.
Na ďalšiu etapu vyrážame odprevádzaní začudovanými pohľadmi nemeckých dôchodcov. Vychutnávame si sladkú vodu padajúcu z neba a nad pokojnou hladinou znejú ďalšie české songy. Ďalšia plážička, ďalšia cikpauza, ďalšie summit foto. A ďalšie vlny. A už aj sme na južnom cípe ostrova. Borka sa na vlnách už usmieva.
Ešte posledné foto vysokých skál a za súmraku a blížiaceho sa búrkovacu uzavierame kruh. Rozhodujeme, či prepádlovať na pevninu alebo ostať v divočine. Zvíťazí istota pevniny. Ešte trafiť tú správnu zátoku. Obloha tmavne a voda pod nami je úplne čierna.
V prístave nachádzame najkomfortnejší nocľah zájazdu – krytú terasu zatvorenej reštaurácie aj s plážovou sprchou. Sedíme ako v kine, máme lístky do 1. radu, dnes dávajú Búrkovac v pôvodnom znení bez titulkov. Thomas sa pýta: „Ak to, čo bolo minule na Krku, bol ‚lejavac‘, tak čo je teraz toto?“ Spokojní, že sme v suchu, ideme spať.
V noci vypukne panika – preberie ma čudný zvuk, zapnem čelovku a vidím, že ležím vo vode. To už ma Karel ťahá zo spacáku, všetci sme okamžite na nohách a zachraňujeme plávajúce veci. Voda sa na nás privalila z vrchu a za pár sekúnd zaplavila polovicu terasy. Presunieme sa na jediný suchý kúsok terasy a v mokrých veciach spíme pokojne ďalej.
Nedeľa 19.9.
Ráno sme radi, že večerné volanie divočiny nezvíťazilo. Prišla bora. Ako obvykle, balíme v daždi. Veci delím na mokré a menej mokré. Cestou zablúdime len raz, šoférom sa už asi nechce hrať. Okolo 21 h. sme vo Vinohradoch. A tešíme sa zase nabudúce.
Moru zdar a morjakom zvlášť!
JanKatka
Fotodokumentácia na JanKatkinej piccase
[mudslide:picasa,0,janatekelova,5521145593904763665]