Opäť v raji

  • Keysho 

Nedeľný hromadný útok na Kanin

Na lanovku na Kanin sa vybrali snáď všetci okrem Dendy, Mojmíra, Smolíkovcov a Miríkovcov. Denda s Líviou dobyla Prisojnik (2.547 mnm). Mirík s Mojmírom dali strednú Soču so slalomkou. Tí čo sa vybrali na chatu pod Kaninom a zabudli odbočiť sa vrátili späť na lanovku a tí čo sa vybrali na Kanin sa skratkou po hrebeni dostali na chatu.

Kam teda ideme: Na chatu alebo na Kanin?

V každom prípade perfektný výlet s pichajúcim slnkom. Poobede sa opäť vytvorili partie na vodu. Mizo s Mirkou vyvetrali Orinoko na Korytnici. Na Otonu sa vybral Smolík, Mirík, Mojo, Slivka a na poslednú chvíľu im do auta skočil aj Keysho vracajúci sa z Kanínu. Smolík v Trnove zistil, že v kempe zabudol Čecha, ten však raketovou rýchlosťou priletel do Trnova. O autá sa opäť postaral už známy šoférsky set Daniela s Alicou. Slivka sa svojimi rozplavbami postarala o večerný pitný režim: 2×5 pív. Celkom lacná hodinka pádlovania – pivo platil Slivkin Miro. Pod známou lávkou na Koziak Mojmír dostal chuť na palacinky – dnes mu však osud nepraje, šmýkame rovno do kempu.

Večer sa ešte Mizo a Mirka s Miki-gajdom juniorom a Bulharom vybrali narýchlo spláchnuť aj hornú Soču. Aby mali kompletnú zbierku. Na večernú vodu sadajú, ako je už u nás zvykom, okolo pol šiestej. V podstate pohodový úsek spestrí len ‘bunkerstrecke’. Bullhar vyráža prvý vyberať cestu, ale nakoľko nevie kade, tak zastaví. Mizo nezastaví a tak vyberá cestu on. Nájazd do kaňonu si síce pozrú, ale je to jedno: “ Ideme do toho a uvidíme kto vyhrá lotériu.“ Miki otáča a eskymuje, Mizovci vyhrávaju : otáčajú a …. plávu. Miki im pomôže nastúpiť ešte pred prvým bazénom. Potom to už ide hladko. Pomerne neskoro prichádzamjú do kempu.

Dendin útok na Prisojnik

Keď ráno zazvonil budík… ozaj sa mi teda riadne nechcelo, aj pod mrakom bolo, ani v kempe neboli žiadne zvuky, teda sa konečne dobre spalo, bola to fuška vykopnúť sa zo spacáku. Lívia sa priznala, že mala podobné pocity. Ale keď sme sa zbadali tvárou v tvár padli rozhodné slová „Ideme, nie ?“ a už len mega veľký lenivec by bol schopný povedať že nie. A tak sme sa dohodli že sa uvidíme o 7.00 pri aute a odchádzame. Na jedlo som si vzala aspoň dajaké FIT tyčinky a Bebe keksy a k tomu 1,5 l vody a všetko ostatné som rýchlo nahádzala do bágla. Líviu vraj ešte cestou k stanu dosť vytočil rozospatý Stolár, ktorý sa jej pýtal, prečo ideme na feraty tak skoro, nech vraj ideme s nimi poobede, vraj je tam ešte tak skoro ráno mokro. Lenže poobede zatiaľ každý deň pršalo a tento deň nevyzeral že by chcel byť výnimkou. Tak mu len vysvetlila, že kým sa my dostaneme ku železám, budú už dávno suché a že mi radšej chodíme pred dažďom do kopcov.

Zaujímavejšia ako rázcestník

A tak aj bolo. Na Vršiči sme zaparkovali okolo ôsmej ráno. Už som akosi vyrástla z toho, aby som si merala časy, teda neviem presne ani kedy sme vyrazili. Vlastne sme sa len prezuli a zjedli kus kakaovníka a hurá na vychádzku. Na rozchodenie sme si dali kolečko okolo Poštarski domu späť na Vršič, keď nám došlo že sme museli niekde minúť odbočku. Keď sme sa vrátili, zistili sme aj kde. Na chodníku je veľká tabuľa s fotkou kamennej tváre tety čo je oproti v skale. Nás to tak zaujalo, že sme si ani nevšimli, že pár krokov pred tabuľou je odbočka. Potom sme sa už trafili. Ak sa náhodou vyberiete na túto feratu, odporúčam ísť najskôr na Okno resp. cez neho sa preštverať a potom sa vrátiť pohodovou zostupovkou. Táto ferata je vraj označovaná ako najťažšia v Julských alpách. Ozaj to týmto smerom je príjemnejšie. Slovinci majú zaujímavé značkovanie, ide len o červené bodky s bielym stredom. Keďže tam ale často ide aj o suť a rôzne zosuvy, môže sa stať, že ak sa zarozprávate, ocitnete sa na zaujimavých miestach z ktorých je k ďalšej viditeľnej značke niekedy aj dosť ďaleko. Neuveríte, aj nám sa také stalo. Ale povedali sme si, aj tak nad nami vysí asi 30 ľudí na ferate… dáme im predsa kúsok náskok, nech potom nečakáme tak dlho. Ale aj tak sme ich za chvíľku dobehli. Išlo o českých turistov a CK Adrentour. S ich sprievodcom na chvoste sme sa dali do reči, keďže sme ozaj dlho čakali, kým sa poposúvajú. Aspoň nám vysvetlil, ako sa tie feratové sety používajú, vlastne ma len utvrdil v tom, že to máme na sebe správne. Najskôr sme si mysleli, že by nás mohli pustiť dopredu, ale nakoniec s nimi bolo aj celkom veselo. Ja som sa zaistila na ferate len asi na prvých 10metroch… potom som videla ako Lívia v pohode postupuje aj bez istenia a pritom veľmi rýchlo, nakoľko ju nič nespomaľovalo, tak som si aj ja karabíny prevesila cez sedák a hybaj ju dobiehať.

Myslím, že je docela aj nebezpečné ísť takto v rade za sebou, aspoň na istých miestach, pretože podaktorí spúšťali kamene a bolo treba byť na pozore, aby nás netrafili. Nakoniec nás ale predsa len pustili dopredu. To Prisojnikove okno je úchvatné, prekrásne, obrovské a magické. Veľká škoda preškoda, že som nemala so sebou fotoaparát, ale z hlavy mi to nik nikdy nevezme. Končí sa veľmi pekným komínom. Keď sme vyliezli hore, dali sme si pauzu. Zjedli sme Fit tyčinku, jabĺčko, doplnili tekutiny a vyrazili smerom hore k vrcholu Prisojnika. Ide sa naň takmer stále hrebeňom, dokonca tam nájdete aj pomocné zábradlia. Od Okna na vrchol nám to mohlo trvať tak cca 1 1/2 hodiny. Sa nám to zdalo už ozaj niekedy nekonečné. Dokonca sme sa skoro pomýlili a skončili na predvrchole. Ale … nakoniec sme okolo 13.00 boli predsa len na vrchole Prisojnika 2547 mnm. Keď sme videli neďaleko od nás búrku, radšej sme rýchlo zjedli na polovicu pohár čučoriedok z Nízkych Tatier 😉 a brali nohy na plecia smerom dole. Cestou hore sme obdivovali majestátnosť Triglavu, cestou dole už ho cez dážď vidno nebolo. Mali sme vlastne šťastie, ako sme boli opäť pri okne, dali sme si dole sedáky vypili pivko a rovno obliekli Goratexové bundy… začalo pršať. Ďalej nás mal čakať už len príjemný zostup zostupovkou. ALE keďže pršalo, nebolo to také jednoduché. Biela vyšmýkaná skala a pomedzi ňu blato… najhorší zostup, aký som kedy šla. Do toho lialo a miestami aj fučalo. Teda nič príjemné a únava sa už ozaj dosť ozývala.

Keď sme zišli už len na spojovací traverz, konečne sa opäť slniečko ukázalo. Na chate Tičarjev dom som už toho mala ozaj plné kecky. Už som ani nevedela, či som hladná alebo nie, tak sme si dali aspoň radlera. Keďže už boli asi tri hodiny, dali sme najnutnejší oddych a začali sa presúvať do kempu.

V kempe mi už bolo jasné, že som ozaj veľmi hladná. Vlastne, už na chate sme kuli plány kam by sme sa šli najesť. Nakoniec Lívia ešte chcela ísť s Mistrálkami na vodu… klobúk dole pred ňou, ja som sa ledva premiestňovala, a o hlade ani nehovoriac. Nakoniec ma naši ukecali, že už mám počkať, že zanedlho bude večera … a toto bol ozaj dlhý príbeh. Našťastie aspoň polievku nám dali, potom nás navštívil Jožko a povedal, že ak si dáme pivko a kus počkáme, tak on nám spraví rezne. Jaj, ma celkom potešil, tak som šla medzičasom uvariť puding. Našťastie si zopár vegetariánov objednalo bryndzové pirohy, a neboli až takí hladní … zo zostatkov mi vyšla celá porcia. Stále som bola nesmierne unavená, a tak som nemala silu čakať s ostatnými na večeru. Pri Jožkovom zhone… sa podával druhý chod večere okolo 21.00 a to už aj pršať začalo. Pôvodne sme chceli ísť pozrieť dole Kašákov, ale ako sa rozpšalo už sa nikomu nechcelo. A ja som si zo samej únavy spravila skorú večierku.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7

4 názory na “Opäť v raji”

  1. A tento ste poculi ?
    Stoji Apollo 12 na Mesiaci a dvaja astronauti sedia smutne na schodikoch …. …

    Ako dobre, ze to niekto spisal. Dakujem.
    Keby som si to neprecital, ani neviem, co vsetko ucastnici zajazdu prezili. Asi ako ostatni.

    Napr : V nedelu vecer sa este Mizo a Mirka, Miki a Bulhar vybrali narychlo splachnut aj hornu Socu. Aby sme mali zbierku kompletnu. Na vodu sadame okolo pol siestej. V podstate pohodovy usek spestri len ‚bunkerstrecke‘ Bullhar vyraza prvy vyberat cestu, ale nakolko nevie kade, tak zastavi. Mizo nezastavi a tak vybera cestu on. Najazd do kanonu si ideme pozriet. Je to jedno, ideme do toho a uvidime kto vyhra loteriu. Miki otaca a eskymuje, Mizovci vyhravaju : otacaju a …. plavu. Miki im pomoze nastupit este pred prvy bazenom. Potom to uz ide hladko.Pomerne neskoro prichadzame do kempu.

  2. Bulharov príspevok do mozaiky doplnený – nabudúce poprosím aj s diakritikou 😉 Ak máte ešte niekto spomienky ktoré nie sú zachytené sem s nimi – promtne doplníme … aj so Smolíkovými fotkami 😀

Komentáre sú uzavreté.