Po Dunaji do Szentendre

 

Účastníci

• katamarán1: Gaba Hokšica + Alica + Miriam + 2 deti
• katamarán: 2 Slon + Brička+ Alexandra+Miro+2 deti
• katamarán 3+4: Gaherovci
• kanojky: Eva+Barbie; Hela+Mariška+Niko; Janka+Denisa+Katka; Gaba+Tina+Andrea+Sasa
• raft: Kondor+Mato+Klárka
• motorák s Vojtom a psíkom a veľa daľších čo sa ku nám pridali postupne

Zraz bol v utorok 20.júla 2010 o 9.00 na lodenici, ale tento rok už všetci mali loďky naviazané, tak sme chceli byť na lodenici aspoň o pol deviatej aby sme si doviazali kanojku. Keďže sme ešte boli ráno v obchode (aj keď  chlieb sme si nakoniec zabudli kupiť, zato pivko nie) tak sme to tak nie úplne stihli, ale ani sme nič nezmeškali. Na lodenici sa postupne zbiehali ľudia. Prvé info od Gaby bolo, že by nás malo byť asi 53. Celkom dosť. Ale koniec koncov nebol ani mikrobus potrebný, lebo poniektorí išli vlastnou dopravou do Gabčíkova.

Postupne sme sa so všetkými zvítali ako prichádzali a pozoznamovali sa. Naložili sme si veci do Mercedesa –zvanom Ávia – a počkali, kým sa vyskúša elektrika na prívese. Potom ešte vzniklo malé fópa, keď sa kvôli zle naviazanej kanojke skoro nevytočil vodič z lodenice. Po Slonovom rýchlom zásahu bolo opäť všetko v najlepšom poriadku, ja som našu kanojku tiež radšej kúsok posunula nad oje. A už len nástup do autobusu a hurá za krásnym výletom.

Vyložili sme sa na 1841om km Dunajskom za druhou prenáškou, je to kúsok pod Čuňovom, aby sme sa vyhli prenáškam, asi okolo 11:00.

Nalodenie bolo celkom rýchle, okolo 12:00 sme už boli na vode, aj keď si potom väčšina posádok zastavila na opačnom brehu aby si poupratovali veci v loďke, naša posádka sa ponatierala a dala do plaviek.  Všetci si hlavne pochvaľovali, že nástupný breh bol tento rok suchý, žiadne blato, aj keď strmý bol ako vždy.

Konečne nastali tie vytúžené chvíľe  – leňošenie na kanojke.

Zanedlho sme sa spojili samé babské lode, bolo aj kúpanie a opaľovanie –  samozrejme z kanojky. Neskutočná paráda, kto nezažil zrejme ani nepochopí.

1820 km – Hulám Csárda v Gabčíkove, tam sme boli okolo 16:30, dali sme si kofolku, nanuk a trochu si ponaťahovali nohy. Voda bola dosť nízka, a nebyť toho, že máme v loďke 3 gurtne, tak nemáme ako loďky priviazať. My sme sa priviazali a o nás sa priviazali ostatní. Janke sme z lodenice požičali ďaľšie pádlo, čím sme si zabezpečíli takmer vždy vedúcu pozíciu – 3 motory na jednej loďke sme mali len my. Do hlavného toku Dunaja na 1810tom km sme vyšli hneď po Eve a Barbie, a keďže za nami dlho nik nešiel, asi sa zamotali ešte v Hulám Csárde, tak hneď prvá pekná pláž na pravom brehu nám poslúžila na parádne okúpanie sa.

Netrvalo dlho a na 1803ťom km sme našli prekrásnu zátoku na pravom brehu. Bola veľká s krásnou plážou.

Stan sme si postavili hore pri ceste, ale aspoň sme sa snažili nájsť nie veľmi vysokú trávu, lebo v nej bolo naozaj neskutočne veľa komárov. Aj sme sa museli pred nimi schovať na dajakú hodinku v stane, lebo žiadne repelenty, či iné výmysly človeka im vôbec neprekážali. Večer sme sa pridali k ohňu. Hneď v prvý deň sme mali aj jednu kanojku plnú vody. Našťastie bola v katamarane, tak sa neutopila, ale straty aj tak boli. Vraj pri ťahaní za motorovým člnom a jeho manévri, sa v zákrute do loďky nabrala voda. Keď som videla akým vedrom ju vylievali, musím potvrdiť, že jej tam ozaj bolo veľmi veľa. Už za tmy sa ku nám pridali ešte jedna bárka s motorom a švajčiarskou vlajkou. Zakempovali s nami. Brička bola rada že si môže precvičiť svoju nemčinu. Ja som tam už síce nebola, ale stanový tábor neudrží tajomstvo.

Streda 21.7.2010

Okolo 9.30 sme opustili náš krásny tábor, samozrejme že sme sa ešte ráno riadne vykúpali. Vyskúšala som si Maťove plutvy. Veru je vám to zábava, ale aj tak si myslím, že na Dunaj nepatria. Ale využili sa. Za zbytočnosť zájazdu by sme mohli vyhlásiť Katkine sandálky, ktoré neuvideli denné sveto celý splav.

Hneď o tri km nižšie – teda presne na km 1800 – Dunajskom rovníku, sme si dali zastávku, aby sme patrične privítali a pokrstili všetkých nových vodákov.Nakoľko sme boli roztrúsení, Slon robil krsty dva, najskôr dievčatá a deti a potom chlapov, krorých sme aj zelenými halúzkami po chrbtoch vyšľahali, veď aby nám najmä odolní boli.

A daľej sme si užívali krásne počasie, okolie a veľmi príjemné ochladenia v našom Dunajíku.

S našou rýchlosťou sme sa kúsok odtrhli od partie, ale Evka s Barbie boli predsa len stále pred nami, tak sme si zastavili pod štrkovňou na brehu, aby sme sa riadne okúpali a osviežili aj zvnútra. Nie, nešli sme do Žilkovej obľúbenej krčmy, len sme si povegetili na brehu, otvorili chladené pivko a počkali pokiaľ aj ostatní prejdú, aby sme náhodou neprešli okolo očakávanej krčmy v Komárne bez povšimnutia. Aj tak sme ich zanedlho dobehli. Kčma v Komárne je na ľavom brehu pod železničným mostom približne na 1772om km.  Prišli sme tam okolo 16:30. Varia tam ozaj skvelo aj keď jedlá majú v jedálnom lístku kúsok „zašifrované“. My sme si dali Ženský vrtoch – to aby ich nebolo málo – , Dunajské oko a Katka nesklamala a dala si klasický vyprážaný syr. S Jankou sme si naše jedlá podelili na polovicu a musím uznať, že to bol viac ako skvelý nápad. Šalát s jogurtom a kuracím mäskom a k tomu vykostené kuracie stehno vypražené v cestíčku, s volským okom, slaninkou  a zemiačikmi.. mňam, sa mi aj teraz slinky zbiehajú aké to bolo skvelé. Vlastne krčma je súčasťou ubytovne, tak poniektorí využili aj sprchu, ktorá bola na záchodoch. My sme si dočapovali pitnú vodu do fľiaš na varenie a pitie. Tu som si ja, žiaľ, zabudla moje slušné trenky, lebo som si ich chcela obliecť až keď mi vyschnú plavky… a tak ostali na operadle ľavice, keďže ja som vyšla s vodou skratkou cez ubytovňu. Zistila som to až ob deň…lebo mi dovtedy nechýbali. Teraz mi už chýbajú. Keď sme sa plavili cez Komárno, obdivovali sme obrovské žeriavy na brehu, ako vykladajú vagóny s uhlím. To vám sú teda riadne veľké stroje, a myslím, že ani žeriavnici sami, nemali pri nich 100% istotu, lebo keď sme sa plavili okolo, tak zatrúbil aby sme šli rýchlo preč.. a nám samozrejme nebolo viac treba. Zavreli sme si ústa od údivu, chytili pádla a poďho od nich ďalej.

Váh sa do Dunaja vlieva tesne pod Komárnom na 1764om km. Aj sme uvažovali tam ostať spať, je tam piesková pláž a Váh je teplejší ako Dunaj, ale bolo tam priveľa ľudí. Vlastne to je malá mestská pláž. Tak sme sa nakoniec rozhodli že potiahneme na najbližšie pekné miesto. Do Patiniec sa nám už zdalo trochu ďaleko. Miriam si pamätala, vďaka fotke s Tonom Zererom, že na 1760om km je dobré miesto na tábor. Kúsok nad kilometrovníkom bol aj prístavný pontón, a tam sa vybavilo viacerým, že vlastne presne tam spali pred rokom. Neďaleko bola hneď aj krčma. Dedinka sa volala Iža. Večer bol nesmierne príjemný a to hlavne tým, že tam neboli žiadne komáre. Táborák sme mali takmer hneď pri vode. A keď Slon začal spievať, veselosti bolo až-až.

Štrvtok 22.7.2010

Ráno sme ani netušili aký dlhý deň máme pred sebou. Tak sme ho radšej začali kúpaním. Bolo ozaj neskutočne teplo. Snažili sme sa nevyraziť medzi prvými, aby sme opäť zvyšku niekam neutiekli. Nakoniec nám aj prischla prezývka – úderná trojka.

Čo sme žiaľ prepásli, snáď nabudúce už sa nám to nestane, na km 1752 sa vraj oplatí vojsť do zátoky na ľavom brehu. Je tam reštaurácia na strome aj kemping. Vraj je to nádherné. Verím, že potvrdíme o rok.

Na tento deň sme si vymysleli plán. Keďže bol neznesiteľný úpek, vymysleli sme si, že si pred obedom niekde na brehu zakotvíme, v tieni si pekne urobíme obed a po ňom si poležíme, pospíme. Plán to bol skvelý a aj nám do bodky vyšiel, akurát, že sa nám v tom teple ani jesť nechcelo, tak sme si len polievku uvarili a dobre si oddýchli. Hoci nám okoloplávajúci vraveli, že neďaleko je Radvaň, kam sa dá ísť do obchodu, prípadne do krčmy, my sme mali také skvelé miesto aj so stolom a lavicami v tieni a na samote, že sa nám odtiaľ ale vôbec nechcelo preč. Až okolo 15:00 sme sa spamätali, že už sme úplne posledný, tak sme potiahli daľej do obchodu. Radvaň je približne na 1747om km. Kúpili sme si minerálky, chlieb, zeleninu, nanuky a pobrali sme sa za ostatnými. Približne 7km pod Radvaňou je dedinka menom Moča. Je tam zakotvená parádna reštaurácia. Priam by som ju nazvala až luxusnou. Keď som vyšla hore na palubu len v plavkách a tričku až som sa nepríjemne cítila. Skôr by sa tam hodili krásne letné šaty. Tu na lodi sme všetkých dobehli a pridali sa ku nám aj Saša s Filipom.

Hneď ako sme opustili toto noblesné miesto, prúdnica zjavne išla doprava, ale ja som sa nechala presvedčiť Jankou a Katkou, že ideme za Barbie s Evkou. ktoré vraj istotne išli doľava. Keď som videla že hrádzka je zjazdná bez problémov, teda že tam ozaj vôbec nič nebolo, tak som sa podvolila a šli sme vľavo. Samozrejme že tam voda takmer stála, tak sme aj chladenie vytiahli z vody aby sme sa vôbec pohli dopredu. Po ľavej ruke sme mali zrazu ostrov, ktorý prúdnica obchádzala zprava. Na sútoku pod ostrovom sme stretli kúpajúcich sa Slonovcov, ktorí celí udivení pozerali odkiaľ sa tam berieme. Od nich sme sa aj dozvedeli, že práve kotvíme na Barnabáši I 1743-2km.  Keď odchádzali,  Slon nám povedal, že nás počkajú opäť na Barnabáši II – 1733 km.  Na moje prekvapenie to bolo zastavenie z prúdnice naľavo. Opäť išlo o ostrov v strede Dunaja, ktorý sme podplávali z pravej strany a zastavili pod nim na ľavo. Je tam ozaj nádherná zátoka.

Zažili sme tam vlny z výletných ľodí, ktoré najskôr všetku vodu zo zátoky vzali – takmer kanojky ostali na brehu a potom sa tam vo vlnkách vrátila. Najväčšiu radosť z toho mali samozrejme deti.  Po výjazde zo zátoky sme si nafotili prekrásny západ slnka nad Dunajom aj s výletnými ľoďkami. Ďalej sme už len hľadali tábor kde by sme sa zložili. Nakoniec sme našli  na 1728om km táborisko na pravom brehu. Bolo kúsok vyvýšené, čo zrejme aj spôsobilo, že sme opäť hneď po postavení stanu využili jeho útočisko pred náletmi komárov. Najskôr sme sa hrali abecedu, ale keď nám začali dochádzať slová, rozmýšľanie nás až tak zmohlo, že sme pospali všetky. Vďaka tvrdším náturám, ktoré postavili oheň a udržiavali ruch v kempe, sme sa predsa len aj my ešte radi vrátili k ostaným. Pri ohni bolo opäť parádne, ako len na Dunaji môže byť.

Piatok 23.7.2010

Janka vstala prvá a uvarila nám čajík než sme sa vytrepali zo stanu. Kedže sme mali dnes v pláne prechádzky v Ostrihome, toto ráno sme babskú kúpeľňu využili naplno. Nastal čas kompletnej očisty.  Okrem riadneho vykúpania, to bolo ráno ako každé iné. Opäť balenie vecí a stanu, následné nalodenie do loďky a hurá opäť na vode. Už od rána bolo tak horúco, že aj keď tento krát Gaherovci vyrazili medzi prvými, zamierili si to hneď na najbližšiu pláž kam sa šli okúpať. Toto ráno sme sa akosi roztratili s ostatnými, alebo sme im ušli? Neviem presne.

Inštrukcie zmenili jasne – ako malý Niko povedal – keď uvidíme na maďarskej strane vysoko nad hladinou veľký, veľmi škaredý dom, hneď za ním je rameno ktorým sa preplavíme cez Ostrihom. Mal pravdu, ten dom sa ozaj nedá minúť. Je priblizne na 1721 km. Preplavili sme sa cez mestečko. Pri ústí opäť do Dunaja sme zbadali raft so žltým slnečníkom. Najskôr sme si loďku priviazali pod nich, ale mne nedalo ju tam nechať. Mala som obavy, že ak pôjdu lode okolo, a budú robiť vlny, mohlo by sa stať, že nám ju obije o kamene.  Tak sme ju radšej predsa len zaparkovali v Yacht clube ako pred rokom. Našťastie tam dajakí ľudia opravovali loďku, takže sme vlastne mali aj strážené parkovisko. Nuž, kto by už odolal trom šarmatným dievčatám 😉 .

Naša prvá návšteva smerovala na katedrálu. Bolo ozaj veľmi teplo. Dievky išli aj na kopulu, ja som sa len schovala do vnútra a chladila som sa.

Odtiaľ sme šli popri ramene do mesta sa niekam najesť. Našli sme veľmi príjemnú pizzeriu so sedením vo dvore. Dokonca aj Krušovice mali, aj keď len vo fľaške. Výborne sme sa najedli aj sme si dajakú pizzu nechali zabaliť so sebou. Ďalej sme si na trhovisku dokúpili pár drobností a samozrejme – melón a zmrzlinu.  Kondorovcov sme stretli práve na trhovisku.  Po ceste späť ku ľoďke sme ešte stretli Gabu s Bričkou ako si dávali stičík… „hossa léveš“ pri strážení lodičiek.

Celé spokojné a unavené krásnou prechádzkou, sme sa vylodili z Ostrihomu.

Nepotrvalo dlho a na prekrásnom ostrove v strede Dunajíka, sme si spravili pauzu. Dali sme si melón a samozrejme dajaké tie vraj návykové látky. Bola skvelá pohoda. A mušlí tam bolo, že si ani nik tak veľa mušlí na Dunaji nepamätal.

Kúsok ďalej sme už videli ako sa nám aj Ipeľ vlial do Dunaja a to znamenalo definitívny koniec našej rodnej zeme na ľavoboku. Hneď za Ipľom, teda už v Maďarsku je mestečko Szob, z ktorého ide aj kompa na druhú stranu. Pamätám si, že pred rokom sme sa tam boli najesť v jednej parádne štýlovej pizzerií, a že niekto ráno šiel pešo na kompu a po čerstvý chlieb.

Spanie tejto noci sme mali naplánované pri bazéne. 1704 km – Bazén je veľká štrková zátoka, kde sa chodia aj okolití domáci rekreovať. Vraj to tam žije, ja som tam nebola, ale hudbu odtiaľ bolo počuť aj na nami vybranej pláži. Spali sme kúsok nad zátokou. Pár sto metrov niššie ako je kompa cez Dunaj. Keďže sme chceli zachovať miesto pre oheň ďalej od stanov, a kúpeľňu poniže ohňa … všetkých čo prichádzali sme znavigovali aby sa zložili nad nami hore prúdom. Nakoniec sme sa roztiahli po pláži až tak, že sme mali ohne dva. Ale stretli sme sa nakoniec všetci pri jednom. Večer sa už trochu schladilo.

Sobota 24.7.2010

Celú noc fúkalo, a keď plávali lode okolo, robili sa riadne vlny. Raz som aj kontrolovala zo stanu, či máme loďku v poriadku, lebo vlny zneli, akoby to bol riadny príboj. Ráno sa konečne príjemne spalo, kedže nás žiadne slniečko zo stanu zavčasu nevyhnalo.

Na raňajky sme si dali melón. Chceli sme sa len málo najesť, lebo zanedlho sme mali naplánovanú zastávku v Nagymaros – 1695km.  Trochu nám počasie skomplikovalo naše oblečenie na vodu. Teraz sme zistili, že každá máme len jedny dlhé nohavice a škoda by bola mať ich mokré z prípadných vlniek. Ale dajako sme to zvládli. Na vode aj zima ustala, tak sme sa povyzliekali z teplého šatstva. V zákrute kúsok nad Vyšehradom, sme na km 1700  oslávili preplutie daľšieho „rovníka“ symbolickým prípitkom. Ani sme sa nenazdali a stáli sme v rade na náš obed. Je to síce len stánok s rýchlym občerstvením, ale zato tam majú najlepšieho vyprážaného heika akého som kedy jedla, a k tomu sme si samozrejem dali hossa léveš.

Hneď vedľa stánku bol hydrant s vodou, tam sme si doplnili zásoby vody a vybrali sme sa na prechádzku po mestečku, aby nám kúsok vytrávilo. Po krátkej prechádzke sme ešte boli na palacinkách, aj keď najskôr vznikla obava že nemajú toľko druhov ako po minulé roky, predsa len dajaké mali. Len chúďa teta, bola taká dajaká mrzutá a „priotrávená“, že ani nám tak nechutili ako pred rokom.

Tak a vyrážeme do finále. Hneď za Vyšehradom sme vošli do ramena Dunaja, ktoré nás doviedlo po asi 20 km do Szentendre. Na jeho začiatku sme sa pridali ku Kondorovcom a vymysleli si plachtu-celtu- na vietor. Fúkal dosť silno a dokonca aj priaznivým smerom, bola radosť sa pozerať na breh ako nám to ide a hlavne bez námahy. Zrejme Kondorovci na rafte by mali čo robiť, aby priplávali do cieľa, nebyť Paľovej celty.

Dokonca sme boli až takí rýchli, že aj Slonovci, ktorých sme vždy mali za sebou na dohľad, nám zmizli ďaleko za nami.  Ako prvá loď, sme si neboli moc istí či spoznáme táborisko, tak sme zastavili v krčme pod kompou a na naše prekvapenie to bola prvá krčma v Szentendre. Dali sme si pivko a počkali kým preplavajú ostatní.

A je to tu… konečné vystupovanie a posledné vylodenie sa. Teda aj umývanie lodičiek a  koniec splavu. Tábor sme si postavili viac pri vode než pri ceste. Najedli sme sa, aby aspoň niečo z našich zásob ubudlo, a hybaj do mesta. Bolo už celkom dosť hodín, ale za tmy je mestečko o to čarovnejšie. Tak ako minulý rok, aj tento rok sme sa stretli v našej známej mexickej krčme.

Dokonca Tina dala vopred rezervovať stoly… na meno p. Gaher.  Feri bol z toho veľmi milo prevapený, ale veď práve o to šlo.  V reštaurácii sme si dali ešte dajaký dezert a poniektorí šli spať, iní sa bavili ďalej.  V noci sa prvý krát rozpršalo.

Nedeľa 25.7.2010

Pršalo aj ráno a nevyzeralo, že by chcelo prestať. S Jankou a Katkou sme pôvodne plánovali ísť ráno do mesta, ale dážď zmenil naše plány. Ráno sa veľmi dobre spalo ako nám dážď klopkal na stan. Ja som sa ráno predsa len vybrala do mesta, lebo som sľúbila mojim synovcom, že im pošlem pohľadnicu. Vždy sa veľmi potešia. Teda dážď, nedážď, hor sa plniť sľub. Našťastie mestečko sa prebudilo už okolo deviatej, tak som sa hneď pred dažďom  schovala do marcipánového múzea.  Skvelé že som tam bola tak zavčasu, lebo múzeum sa nachádza v malom domčeku na Dumtsa J. Utca 12  a ozaj ani medzi exponátmi nie je priveľa miesta. Už predo mnou tam bola jedna turistická skupina a ako som sa ja chcela po prehliadke vrátiť z poschodia … som sa načakala kým tam daľšie skupiny vyšli.  Z múzea sa vychádza cez obchod s cukrovinkami.

Keď som vyšla von, pršalo už o čosi menej, ale stále neprestalo. Vybrala som sa teda hľadať pohľadnice. Vošla som do kníhkupectva, kde som našla jednu peknú pohľadnicu aj s mapkou Dunaja… žiaľ nemali viac, tak som išla hľadať ďalej, kde ich ešte majú. Nakoniec som našla. Cestou späť ku stanu som ešte kúpila dajaké drobnosti pre radosť mojich blízkych.

V našom táborisku medzičasom vypukla baliaca nálada. Ešte na poslednú chvíľu sa ku nám pridali poslední účastníci. Balili sme sa už len za mierneho mrholenia, dokonca by som povedala, že stan sa nám podarilo zbaliť polosuchý. Autobus prišiel myslím okolo jednej.

Nastalo veľké balenie a naväzovanie. Vďaka šikovným a hlavne skúseným naväzovačom, klobúk dole pred nimi, sme zvládli naviazať všetky loďky na vlek, aj keď to chcelo svoj čas.

Okolo tretej sme konečne vyrazili domov. Cesta trvala asi 4 hodiny.

Na lodenici ešte posledné lúčenie a samozrejme dohoda že o rok sa opäť poplavíme spolu.

Denda

Ešte zopár dolpňujúcich info:

Marcipan muzeum

Jediné marcipánové múzeum, kde môžete sledovať celý výrobný proces cukrárne a výroby marcipánu. Z najzaujímavejších vystavených exponátov by som spomenula 160cm dlhu budovu Parlamentu, portréty významých osobností maďarských dejín, svadobnú tortu, 2m vysokú „plastiku“ z bielej čokolády Michaela Jacksona, figúrky Walta Disneyho a iné exponáty vo viac ako 40 vitrínach.

Vyšehrad

Názov sa zachoval viac ako 1500 rokov, dali mu ho slovanské kmeňe ktoré v období sťahovania národov smerovali na juh.

V novembri 1335 sa tu uskutočnil kongres 3 kráľov –maďarský kráľ Karol I. (Anjou), poľský kráľ Kazimír III. (Veľký) a český kráľ Ján Luxemburský – veľkým diplomatickým úspechom bolo zmierenie českého a poľského kráľa a uzavretie formálnej trojkoalície.  Vyriešili nielen česko-poľský spor o pohraničné oblasti, ale dohodli sa na dôležitých otázkach, týkajúcich sa všetkých troch štátov. Zregulovali prepravu na obchodných cestách aby tak neutralizovali straty pochádzjúce z „práva skladu“ Viedne. Po vyše-hradskej konferencii nasledovala najveľkolepejšia éra histórie všetkých troch štátov.

V roku 1991 – prezident maďarskej republiky Árpád Goncz zvolal na Vyšehrad prezidentov a premiérov Poľska a Česko-Slovenska. Maďarská vláda bola iniciátorom regionálnej spolupráce. József Antall, Václav Havel a Lech Walesa podpísali dohodu o tom, že ich štáty sa spoločne budú snažiť o vstup do západoeurópskych obranných, politických i hospodárskych integračných štrukúr. Vyšehradská trojka sa v roku 1993 osamostatnením Slovenska stala Vyšehradskou štvorkou V-4.

Sumár km

1841 – nalodenie sa za druhou prenáškou
1820 – Hulám Csárda v Gabčíkove
1803 – tábor na pravom brehu
1800 – Dunajský rovník – krst
1772 – Kčma v Komárne
1764 – sútok Váhu s Dunajom
1760 – tábor pod Ižou
1752 – v zátoke na ľavo reštaurácia na strome aj kemping.
1749 – Radvaň
1745 – Reštauracia na ľodi na ľavom brehu – Moča
1743-2  Barnabáš I
1733 – Barnabáši II
1728 – táborisko na pravom brehu
1721 – vjazd do ramena nad Ostrihomom
1704 – Bazén je veľké štrkovisko na pravom brehu, kúsok za kompou cez Dunaj 
1695 – Nagymaros – Vyšehrad
Cca 1675 – Szentendre