Bulharsko – balkánsky experiment

  • Keysho 

Bulharsko 16. 04. –  25. 04. 2004

Nášmu odchodu predchádzal iný odchod. Odchod bez návratu. Po ťažkej a náročnej plavbe životom, odišiel náš kamarát Mirko. Dúfame, že svoju loď konečne zakotví v pokojnom prístave. Česť jeho pamiatke.

Stretnutie a balenie sa nám trocha chtiac – nechtiac posúva a oneskoruje. Na druhej strane:“ Kam sa ponáhľať?“ Pri sústavnom míňaní sa a stretávaní, naväzovaní, odväzovaní, nabaľovaní a vybaľovaní a zabúdaní potrebných aj nepotrebných vecí ( Za seba: dve kilometráže, lekárnička, lezecká výstroj, čelovka, krátke nohavice, náhradná loď…. ) sa nám podarí konečne dostať seba, svoje nepostrádateľné vodácke, tábornícke a osobné vybavenie do  niekoľkokrát pristaveného a odstaveného auta a krátko pred deviatou hodinou večernou vyrážame z Bratislavy na juh…., … na Balkán.

Po minulé roky naše cesty za mokrým dobrodružstvom v Grécku či Turecku viedli zakaždým  cez Balkán, cez Bulharsko. Nedalo sa nevšimnúť rieky našimi vodákmi už zabudnuté alebo považované za nezaujímavé.  To sme však ešte netušili čo skrýva Struma schovaná za tunelom v Kresnenskom priesmyku a ďalšie nami nepoznané riečky. Chcelo to len spojiť sa s domácimi vodákmi a ako vždy pomohol sv. Internet.

Priznám sa nedalo veľa námahy nalákať a obalamutiť pár ľahkoveriacich a neveriacich vodákov ( až človek má občas výčitky svedomia, že sa s ľuďmi tak zahráva ), aj keď bolo pár odpadlíkov ( Insti – seknutý, Koščo – operovaný).

Medzi tými čo naleteli boli:

  • Ľubo – šofér, náhradný kajakár
  • Rišo – kajakár, náhradný šofér
  • Bulhar – kajakár, špecialista na Balkán, prekladateľ z bulharčiny a do nej
  • Zuza – kajakárka, odvážna žena medzi toľkou zberbou
  • Milan – kajakár, vlekár
  • Vlado – kajakár, navigátor
  • Janko – kajakár, špecialista na Maďarsko, demagóg, prekladateľ z maďarčiny a do nej, vedúci itineráru
  • Barborka – Volkswagen Transporter
  • Pongratz – príves s krákorcom

16. 04. 2004 – piatok

Odchod, cesta cez Maďarsko takmer bez problémov až na malý incident s maďarskou políciou. Dvaja chrabrí muži poskakujúci v prítmí s bielymi svetielkami po ceste v snahe nás zastaviť, skoro unikli pozornosti nášho šoféra, ktorý ich považoval za natriasajúce sa auto v protismere na nerovnostiach vozovky. Len tak, tak sme ich nenamotali na nápravu či príves. Po čestnom slove, že už budeme mať radi maďarských ochrancov zákona a poriadku a že ich nebudeme ohrozovať na živote a zdraví, a že  sa za volantom vystriedame a to urýchlene, nás prepúšťajú bez ujmy na peňaženke.

17. 04. 2004 – sobota

Na maďarsko srbské hranice prichádzame  okolo tretej ráno. Kupodivu nič neplatíme ako tomu nebolo doposiaľ zvykom. Za to diaľnice = občas cesty necesty, tie nás čosi stoja. Okolo jedenástej so zaužitými zvykmi, poplatkami za hocičo a nič, prechádzame srbsko bulharské hranice a ťaháme na Sofiu. Zase sa nám dostáva milého pohostenia od tety „ Bulharovej“ ako pred rokom či dvomi.  Nadväzujeme kontakt s bulharskými vodákmi, ktorý zvestujú zriedkavý výskyt vody v Rodopách – našom pôvodnom cieli. Biely a Čierny Vit a ani Biely a Čierny Osam, Arda, Čepinska rieka aj Čepelarska rieka nemajú vodný stav hodný odviazania lode z vleku. Tak si dávame rande v Rile a potom neskôr pokračujeme až do Pirinu. Cestou skúmame Džerman,o ktorom neskôr Bulhari prehlasujú, aby sme na ne spolu s Gradevskou a Melnickou rekou zabudli a škrtli a považovali za blbosť. Zrejme netušia aké hovadiny je schopný splaviť vodák našinec. Ale Džerman fakt v týchto miestach nestál za to.

Večer sa po chvíli dezorientácie pri Rilskej rieke a v planom úľaku, že má málo vody stretávame s našimi kamarátmi, Nikim, Chachim, Petkom a Milenom. Kým nás cestovná únava a dážď nezaženú do stanov utužujeme a budujeme družbu pomocou podporných a návykových látok tekutého skupenstva.

18. 04. 2004 – nedeľa

Bulhari nám vysvetľujú , že naša domnienka, že Rilská rieka nemá vodu je mylná. Bulhari majú na riekach často VEC- y ( Vodne Elektro Centrály) a tie s vodným stavom narobia dobrý chaos medzi jednotlivými úsekmi. Niekde rieku vycucajú inde ju pustia a zase chytajú a cucajú,….

Ráno sa presúvame hore prúdom na Rilský Manastyr. Nasleduje krátka a povrchná obhliadka kláštora, Bulhari zatiaľ sondujú vrch. Pod kláštorom pri sútoku Ilijnej Reky a Rilskej Reky sadáme na vodu. Splavujeme cca 6 km. Pekná voda na rozjazdenie. Obťiažnosť dosahuje tak WW 2-3, možno jedno dve miesta máličko ťažšie ( WW 3+, 4- ). Odborníci odhadujú okolo 6 m3. Rieka má pomerne slušný spád, ktorý sa miestami zmierňuje a tam sa rieka väčšinou rozlieva do ramien. Nebezpečenstvo predstavujú padnuté stromy, ktoré môžu pribudnúť zo dňa na deň a jedna nesplavná hať ( cca 2 m ) – prenáša sa vpravo. Zuza raz kope a stráca pádlo, Niki však poskytuje náhradné, tak sa pokračuje. Napriek zime a studenej vode, bulharom nerobí najmenší problém vliezť do rieky. Na jednom mieste naši kamaráti Zuza, Milan, Vlado, Rišo sa zamotajú do železných traverz a podaktorí opúšťajú loď mokrou hlavou. Dopadne to však bez ujmy na materiálnych stratách, či stratách na životoch. Táboriť odchádzame nazad na sútok. Je tu pekný prístrešok s kozubom a lavičkami. Takéto hogofogo nemajú ani na Salzi. Dokonca sa večer vraciame pre Zuzine pádlo, ktoré šoféri nájdu pri večernej prechádzke.  Bulhari si večer dávajú ešte aj vrch.

19. 04. 2004 – pondelok

Ráno sa zbierame na Ilijnú Reku a znova ten istý úsek zo včerajška. Bulhari ma pokúšajú na spodný úsek a dvakrát sa nenechám prehovárať a zrádzam kamarátov. Ostáva však s nimi Niki. Vodočet na Ilijnej reke pod mostíkom pri sútoku ukazuje 70 cm, na Rilskej Reke pred mostíkom cca v strede etapy na ľavom brehu 90 cm. Ilijná reka má slušný spád ale obtiažnosť na splavenom úseku cca 1,5 km nepresiahne WW2. Na Rilskej Reke pribudol akurát jeden padnutý strom.

Ja sa presúvam s Chachim , Petkom a Milenom na nižší úsek. Nasadáme cca 3-3,5 km nad dedinou Pastra na ceste ( z pravej strany cesty je v opornom múre akýsi budovateľský motív pod vodovodom ). Chlapci tvrdia že to je do WW 4, podľa Nikiho WW 4+ až 5-. Každopádne to má slušný spád neprehľadné skoky či stupne. Ideme teda po dvoch a navzájom sa istíme. Ide sa s nimi v pohode a veľmi dobre, často prezeráme a hlavne istíme a tak človek má pocit bezpečia. Celý úsek trval cca 2 hodiny. Zo začiatku, keď nepočítam nástup, je pekná hustá WW4 s dobrým spádom , potom sa trochu spád a obtiažnosť zmierňuje a pred koncom to trochu znova naberá na spáde a obtiažnosti. Končí sa nad VEC – ou, nad pravotočivou zákrutou na konci dediny Pastra. Na jednom mieste- to vypadá na sifón – mám trochu problémik, ale prešlo to. Milen radšej prenáša – jazdí totiž na rodeovke Mr- Clean a je to chlapisko a má pár kíl navyše. Nakoniec to vzdáva a ide po ceste na koniec. Nie je to ďaleko, tak sa skoro stretáme, pendlujeme autá a ideme za našimi na obed do reštiky. Bulhar nám objednáva akési mleté mäso – takú podlhovastú fašírku a presúvame sa za účelom nákupu na Blagoevgrad a potom na Blagoevgradskú Bystricu za neustáleho vtipkovania na vodácke témy. Táborisko nie je také konfortné ako včera ale stačí, vylepšujeme ho prístreškom z celty.

20. 04. 2004 – utorok

Začíname kúsok – asi 100 m pod sútokom so Slavovou rekou pri lesníckom dome či horárni aj keď tak nevyzará ( názov miesta – Slavova ).  Je možné začať aj kúsok vyššie, kde je to ľahšie. Niki tak aj činí a sadá sám na vodu. povyše. My ho nezodpovedne samozrejme nečakáme a aj sa hore kúpe. Neviem prečo chodí sám, ale neskôr pochopím. Dlhé roky jazdil  sám a je zvyknutý, aj keď je to nebezpečné. Rieku si však vždy prehliadne. Na začiatok Zuza dostáva dištanc a priberáme ju až nižšie. My sadáme na peknú vodu WW 3, 3+ ( možno 4- ). Čo tajiť naskáčeme tam ako Nemci do krytu.. Obtiažnosť je prvý kilometer WW  3+ ( možno 4- ), značný spád a závaly zo stromov. Neskôr obtiažnosť klesne na WW3, 2+ až 1 a krátko pred koncom zase stúpne WW 3 až 3+. Pred Blagoevgradom začínajú hate.  Prvá šikmo na rieky cca 1m sa dá v pravo ísť. V strede môžu byť kamene. Ďalšiu pred mestom ( vyššiu ) prenášame vľavo a tu aj končíme. Nebezpečie predstavuje značný spád, nízke lávky a padlé stromy. Pozor pred Blagoevgradom pod cestným mostom môže byť natiahnutý ostnatý drôt či pletivo – rezidencia nejakého potentáta ( bulharskí vodáci pravidelne čistia strihajú ). Ešte na začiatku sa mi podarilo vykúpať Bulhara, ktorému odišlo pádlo, tak ho chytám aj s loďou do tíšiny a potom ho posielam dolu vodou bez pádla za pádlom. No neustál to, frajer. Všetko však nakoniec pochytal a tak prídeme do konca v poriadku. Na konci stretávame nemecký pár Tomasa a Kristin, ktorí sa pridávajú k bulharsko slovenskej vodáckej svorke.

Na noc nás bere Niki pod strechu kúsok za Kresnou za 4 eurá. Je to konečne v suchu po toľkých dažďoch a s báňou – teplým termálnym kúpelom. Kúpele trochu pripomínajú koncentrák, ale voda je údajne liečivá. Keď  vidím kachličky s opadanou glazúrou, tak neviem čo lieči a čo z nás do rána opadne. Ostali sme naštastie celí. Berieme si pivko do báne a rochníme si tam ako prasiatka. Večer sa zahusťujeme na izbách, lebo prichádza Chachi s dvomi babami a so skupinou 8 Talianov a albánskym šoférom na Toyote Freelander so strechou naloženou 9 kajakmi.

21. 04. 2004 – streda

Mužstvo volá po čomsi ľahšom, tak s Nikim v čele naháňame vodu. Ráno skoro vstávame lebo voda na Pirinskej Reke či Bystrici ide len do 10.00.  Ostatní skúšajú Sandansku a Vlachinsku Bystricu. Pirinska reka má však málo vody, tak Niki s Bulharom sa pokúšajú vybaviť vodu, ale nejde to. Ešte skúšame teóriu, že keď ide polovica turbín, mohla by ísť aspoň polovica z nás na vodu, no nápad sa neujal. Začalo by sa pri Spančeve. Ďalšia riečka pri Banskom má málo vody tiež a tak nakoniec končíme na Meste. Splavujeme asi úsek dĺžky 10 km po reštauráciu U dvoch levíčat.  Je pomerne chladno, ale voda našťastie nie je ťažká len WW 2, 2+. Po väčšinou len vlnky. Otužilá Zuza prvokatívne eskimuje.  Rieka má dosť vody a je pomerne kalná. Zaujímavá je skôr krajinársky, skalnými útvarmi. Keď sa prizrieme bližšie až taká zaujímavá nie je brehy a stromy na brehu ovešané odpadom. Keby Bulhari vyhadzovali vianočné ozdoby, tak by to tam vypadalo ako na Vianoce vo veľkom. Sem – tam sme videli aj rybárov. Nevieme čo chytali , ale vieme čo chytili. Najskôr asi vlka a ho….. Kým nás vyzdvihnú a hlavne nájdu šoféri – pijeme rakiju na sekeru – celú flašu.

Večer sa presúvame zase k báni, ale tentokrát staviame stany a nechávame Talianov pod strechou. Niki s nami nie je . Má starosti s mamkou, tak odchádza domov.

22. 04. 2004 – štvrtok

Albánsky šofér ukazuje Bulharovi film, ktorý nakrútil minulý rok s talianmi pri splave albánskych a kosovských riek. Bulhar je nadšený, hneď nadväzuje užší kontakt a snaží sa prepracovať k CD s filmom. Snáď sa mu to podarí.

Veľmi milo sa zachoval bača z nedalekého košiara. Asi preto, že jeho psy celú noc strážili nielen jeho ovce ale aj nás a to za neustáleho brechotu a zavýjania, tak nám doniesol kg ovčieho syru. Syr mal veľmi krátkuu životnosť.

Po ľahšej vode by to chcelo zase pritvrdiť  a tak ideme na Vlachinsku Reku. Milan nás žiada, aby sme ho pred vodou trochu vystrašili, tak som na neho urobil : „ Bububu“. Neviem či to zabralo. Ďeň pred nami tam bol Petko s Milenom a s Nemcami a tesne pred nami sadajú aj Taliani s Chachim. Zrejme sa to teda dá prežiť. Pred štartom poskytuje Bulhar albánskemu šoférovi, z ktorého sa vykľul vojnový reportér albánského TV, malé interview.  Zuza má zase dištanc, lebo úsek končí šiestimi či siedmimi vodopádmi vysokými okolo troch metrov ( štvrtý údajne 5 ?? a posledné dva 4 ?? m ) , ktoré sa nedajú preniesť a musia sa skákať. Úniku niet. Odbočujeme na dedinu Vlachi na pochybnú cestu, ktorá asfalt ešte nezažila. Bulharská kilometráž udáva obtiažnosť WW 4, 5, 5+. Tie posledné dve čísla moc nerozširujem verejne , aby som nevyvolal paniku. Aj tak má rieka len minimálny stav pre splavenie, tak načo paniku. Na vodopádoch však sme nakoniec aj radi. Treba počítať s časom 4-5 hodín na splavenie. Rieka začína pomerne slušným spádom. Občas vystupujeme a prezeráme zložitejšie miesta až kým prídeme k onomu miestu odkiaľ niet úniku. Nuž nebolo to jednoduché skočiť prvý vodopád. Ostatné už ako tak išli, aj keď sa mi zvieral žalúdok zakaždým ako prvojazdcovi a na poslednom som si aj zavrieskal. Ani neviem prečo. Medzi druhým a tretím vodopádom je lagunka, ktorá odteká a nedá sa výstúpiť. Kým druhý vodopád je vidieť, tretí je za rohom a nevidieť, do čoho sa ide. Tretí z vodopádov bol dvojitý. Najprv cca jedenapolmetrový skok, bazén na dĺžku lode a potom druhý skok asi dvaopol až tri metre. Našťastie väčšina bola mierne šikmá a nie kolmá. Horšie bolo že do niektorých sa skákalo bez možnosti náhľadu = naslepo, či na oči. Pohľad sa naskytol až na hrane. Prvý je nutné skákať vľavo a ostatné je v princípe jedno. Prvý by možno šlo ako tak preniesť, ale ostatné sa nedajú a ani ústup z rieky nie je možný. Aj prezretie skokov si vyžaduje horolezecké aktivity. Veľký problém by mohol predstavovať padnutý strom vo vodopáde. Za tohto stavu hrozilo aj vzpriečenie pri zlom nájazde. Milan prvý vodopád skoro zcúval a ja som sa tiež raz zasekol. Sme ateisti, ale modlili sme sa aby sme v niektorom nenašli ražniči z Talianov napichaných na padnutom strome. Nebolo to však z lásky k nim , ale k nám samotným. Ani bulhari deň predtým neprešli jednoducho. Milenovi odplávalo pádlo a tak spolu s Petkom išli dvaja s jedným. Najprv skočil jeden, potom si druhý vytiahol pádlo na hádzačke a takto 5x. Okrem toho, že sú vodopády obtiažné, tak aj veľmi pekné. A tak Ja s Vladom fotíme a fotíme. Tesne za vodopádmi sa dá z rieky vľavo vystúpiť, treba však dlho nosiť hore. No čo Vám šije…?

Sme lenivý  vynášať a tak sa chceme doplaviť až do Strumy. Bola to najväčšia hovadina celého zájazdu ! Otĺkame si lode a zadky medzi kameňmi medzi , ktorými zmizla voda. Bola totiž odvedená na políčka. Už sme aj zo zúfalstva raz vystúpili, Rišo aj viackrát, no znova sa vraciame otĺkať zadky do rieky. Počas cezpoľného behu s kajakom nám nechápajúci domáci poľnohospodári vyzradili, že sa rieka ešte nezaplnila a že jarná voda ešte neprišla – ostatne sme si to všimli aj my. Auto s Ľubom a Zuzou na brehu sa nám zdajú spasením a vykúpením z toho utrpenia. Celý dojem z rieky sme si týmto záverom pokazili. Aby bolo potešenie úplné, tak zisťujem, že mi praskla loď na štyroch miestach. Bolo mi podozrivé množstvo vody v lodi na vodopádoch, ale pripisoval som to špricke. Že by únava materiálu ( 9 rokov ? ), alebo tie prekliate kamene nad vodopádmi ? Aj by som si poplakal. Večer kempujeme zase pri báni v stane. Žiaľ z lode nenapraví ani báňa, ani konzumácia alkoholu s Bulharom, Bulharmi a Nemkou Kristin, ktorá sa vcelku odviazala a vyzradila, že ešte ostane v Bulharsku, kúpi si somára a bude robiť treking v Rodopoch. Darmo ju Bulhar odhováral od somára. Ženská je ženská. Každá by chcela mať nejakého somára. Bodaj by nie táto. Popili sme dosť veľké množstvo aj druhov alkoholu. Aj bača sa opať prejavil a doniesol ½ litra domácej rakije. Dobrý chlap! Pred tým Bulhar stihol pokračovať v kontakte s albánskym vodičom a vytiahnuť z neho nejaké informácie o divokej vode a seakajakovaní v Albánsku. Jeho syn má outdoorovú cestovku. Vypadá to zaujímavo a dobrodružne , hlavne drsná, tvrdá a krásna voda, domorodci ozbrojení samopalmi /jeden požičali/, necesty a pod. Že by o rok ???

23. 04. 2004 – piatok

Na piatok nám ostáva už len posledná možnosť v tejto oblasti – Struma a jej Kresnenský prielom či kaňon – časť , ktorú zakrýval tunel počas našich predošlých ciest okolo. Dávame si len takú zhustenú časť medzi dvomi tunelmi. Bulhari tvrdia, že toľko plastových lodí ešte na tejto vode nebolo. Hotové internacionale wildwasser woche – 3 ks Bulharov bez nášho, 2 ks Nemcov, 8 ks Talianov, 5 ks Slovákov, z toho jeden Maďar ( a bez nášho Bulhara ). Väčšina neslovákov má creekovky. Je pomerne veľká voda a rieka nemá výnimočne charakter Bystrice, ale je to riadna vodnatá, teda mierne rozvodnená rieka. Obtiažnosť sa udáva od WW 2 do 4 , v prielome možno 5. Pôvodne som nechcel na vodu, kvôli lodi, ale nakoniec ju ošetrujeme páskou a Taliani sa ponúkli zavariť nahrubo dve diery. Nie je to pekné ale poslúži na chvílu. Kľudnejšie úseky na vode sú prestriedané krátkymi, peknými vlnkovatými perejkami. Vlado po jednej kúpačke ustupuje a ostávame o jedného menej. Pridáva sa k šoférom, ktorí fotia při každém možnej príležitosti. Pred príchodom k onomu miestu velíme odchod z vody. Bulhari, Nemci a Taliani to idú. Ono miesto predstavuje cca 300 metrovú perej s významným spádom, kameňmi a pri tomto stave vody aj s velkými vlnami a valcami, ktorým kraľuje posledný cez dve tretiny rieky. Dá sa to, len pri nájazde sa človek nesmie cvaknúť alebo urobiť chybu. Je to veľká voda a máme z nej rešpekt a hlavne nemáme s ňou asi moc skúseností. Človeka to potom na brehu zamrzí, že iní to prešli a on nie, ale chodiť na vodu nie je o hecovaní sa a dokazovaní si. Treba si nechať nejaké výzvy a méty aj do budúcna. My ustupujeme, nie však zbabelo ale s úctou a rešpektom k vode. Možno nabudúce….

Sušíme a balíme. Zajtra plánujeme len krátke KPČ a odchod domov. Dnes navštevujeme ešte Melnik, malé mesto pri gréckych hraniciach ukryté v pieskovcovom údolí s typickou bulharskou architektúrou. Kupujeme víno – veľa vína. Nocujeme opäť na známom  táborisku na sútoku Ilijnej a Rilskej reky.

24. 04. 2004 – sobota

Ráno navštevujeme hrob Ivana Rilského a kláštor Rilský manastyr. Pri tom sa trochu naháňame a hľadáme sVladom, ktorý vyrazil troch skôr, ale nakoniec sme sa našli. Míňame posledné zmetky nákupmi v Rile a ťaháme domov.  Skúšame to cez Rumunsko, kompou. Nech si aj Barborka niečo splaví.

Kupodivu rumunskú hranicu prechádzame bez problémov. Nuž čo dodať ? Rumunsko – druhý blbý nápad zájazdu. …a nebolo to ani lacnejšie a rýchlejšie už vonkoncom nie.

25. 04. 2004 – nedeľa

S ohromnou radosťo prekračujeme posledné hranice v Komárne. Všade dobre , doma naj. Návrat domov hlásime okolo obeda. Vybalujeme, debordelizujeme, narýchlo účtujeme, utekáme každý domov.

…sadám za stôl a snažím sa spomenúť a niektoré zážitky zapísať a snáď zvečniť aj slovom, obrazom to bude tiež.

Záver

Okrem počasia a vodného stavu nám všetko prialo a vychádzalo. Zase s vodou to nebola úplná suchota aj keď miestami jej bolo pomenej. Bulhari tvrdili, že iné roky o tomto čase jazdili a malo všetko vodu, tento rok sa nejako voda omeškala. Bolo však aj tak dobre.

Musím zaklepapať na drevo, lebo sme nemali žiadnu negatívnu skúsenosť ako to bolo v prípade okradnutia maďarských vodákov pred rokom. Občas sme sa strhli , že nám lezie nejaký Bulhar či  Maďar do auta, ale vždy sme s úľavou zistili že je to Bulhar alebo Ja. Jedine raz sme platili pokutu za rýchlosť, ale priznávame, že bola oprávnená.

Čo sa týka krajiny, prírody, vody a hôr, táto krajina má určite čo ponúknuť. Chce to len trocha dobrodružného ducha, stačí veľmi málo, šťastie na počasie a vodu. Boli sme tu v čase keď má byť voda a ona ešte meškala. Snažil som sa vypátrať rozdiel medzi bystricou a rekou ale furt to mohlo mať rôznu šírku a prietok ako aj spád, či množstvo šutrov či padnutých stromov. Každopádne názov Bystrica je dosť výstižný a primeraný pre mnohé tunajšie rieky.

Pokiaľ ide o cestovanie je miestami dosť na nervy, hlavne šoférove, ktorý miluje svoje auto. Treba však priznať že Európska únia sa miestami buchla po vačku a miestami im z nejakých dôvodov kúpila aj rovné a nehrkotavé kusy asfaltu. Ak však uvažujete o návšteve Bulharska treba sa poponáhľať kým krajinu nepohltí odpad, špina a skládky odpadu, ktoré sú kdekoľvek kde ich ani nečakáte či netušíte.

Bežným zjavom a aj na cestách sú kozy, ovce, somáriky – magare, kone a túlavé psi. Možno to však akosi patrí k tejto krajine.

Bulharskí vodáci sú fajn chlapíci a parťáci. Je ich len pár, čo jazdia divokú vodu a všetci sa poznajú.

Poďakovanie za zdarný priebeh akcie patrí všetkým, ktorí prispeli radou, pomocou, skúsenosťou alebo mlčaním:

  • ochotným a obetavým bulharským vodákom
  • všetkým zúčastneným za pohodu, náladu, fotky, rady, pripomienky, nápady……
  • Bulharovi za lámanie jazykovej bariéry
  • Milanovi za vlek
  • Ľubovi a Rišovi za točenie volantom ( Maďarskí policajti naozaj nie sú kuželky )
  • všetkým nezúčastneným  za to, že svojou neprítomnosťou neotravovali a nekazili priebeh akcie
  • výrobcom podaktorých destilátov za udržiavanie stavu alcoholis dementis a dobrej nálady
  • srbským, bulharským a rumunským cestárom za udržiavanie bdelosti  – našej
  • všetkým orgánom hraničnej, pohraničnej a cudzineckej polície nečinným v konaní za odbavovanie – sa
  • a všetkým, ktorí nás poznajú……

Ahoj, …zase možno o rok

Janko