Záverečák 2012

  • Geronimo 

Slon má zázračný inštinkt. Asi to cíti v chobote. Tento rok sa záverečák konal o týždeň skôr, ako po minulé roky. A priniesol úžasné počasie a možno aj s tým spojenú kóóópu srandy.

Ale začnime od začiatku: predpoveď hlásila 21 stupňov a tak som sa rozhodla, že beriem deti. Pridala sa Maťa s Hanou, Miki s Ester, babka Milada s Ninkou a po veľkom boji aj Mirino s Paťkou. Všetky deti sme napchali do jednej pramice (okrem Niny, ktorá vyrážala z Dunajčíku) na čele s kapitánom Mirinom. Plán bol taký, že prvú časť cesty pôjdeme v detskej pramici ja so Smolíkom a potom nás vystriedajú Miki s Maťou. Tí sa plavili na kanojke. Ďaľšiu kanojku tvorili baby – Saša, Bejví a Sliva. Partičku dopĺňala pramica prvá dementná – Aleš, Insti, Hrkalko a Miša. Začiatok prebiehal v absolútnej pohode. Zdravili sme mosty, deti nám potajme usrkávali z piva (iba z desinky), občas sme súlodili a veľa sme pádlovali.

Dôvod sme mali –  do 14:00 bola otvorená šupačka v Čunove. Po dlhých rokoch ju opäť spojazdnili a my sme sa na ňu veľmi tešili. Doplavili sme sa k šupačke, bola zavretá. Zrazu sa zjavil ujo, znadal nám, že už hodinu nik nešiel a pustil vodu. Bola to parádna jazda, trochu sme nabrali, ale určite to za tú srandu stálo. Baby nechceli nabrať a tak koníčkovali a my sme po nich veselo pokrikovali: AMATÉRI, AMATÉRI! Keby sme len vedeli….

Situácia začala byť zaujímavou, keď sa Mirino rozhodol, že si s Hanou vymení kapitánske miesto. Nikto netuší, čo sa stalo, ani Mirino nie. Zrazu len plával 15 metrov za loďou a tenkým hláskom kričal, aby sme ho počkali.

To, že na sebe mal jediné suché veci, ktoré už neboli suché, nebolo tak dôležité. Smolík mu sľúbil, že mu požičia svoje.

Na prenáške pri Dunakiliti zábava pokračovala. Smolík utekal po kolejda, šmyklo sa mu a skončil  vo vode (Mirino, asi ti tie veci nepožičiam). Došlo aj k výmene posádok, Miki a Maťa išli do pramice a ja so Smolíkom sme mali pokračovať v kanojke. Super vec je nastupovať do kanojky tak, že špička lode je vo vode a zadok na kameňoch. Aká vratká je v tom momente som sa presvedčila na vlastnej koži. V jednej sekunde som bola v lodi a v druhej po pás vo vode. Škoda, že som vo vrecku mala foťák a telefón. Foťák mi uplával, už sa s ním fotia ryby. Telefón bol mokrý. Snažili sme sa so Smolíkom ešte chvíľu hľadať foťák, ale v 8stupňovej vode to nie je špás. Slnko už nemalo silu a nám ostala zima. Smolík to riešil pomerne častým požívaním fernetu. Tesne pred táborom sa rozhodol, že sa musí vyčúrať a to hneď a nedal si povedať, že o chvíľu vystupujeme. A tak sme plávali znova, tentokrát obaja.(Mirino suché veci naozaj nedostane) Aby nebolo dosť, pri vystupovaní z pramice Miki vyskočil tak hbite, až Maťa na druhej strane skončila v Dunaji.

Čo dodať, jeden októbrový splav a štyria ľudia plávu. Večer sa niesol v duchu sušenia vecí, opekania špekáčov a nočných spevov. Ráno sme sa zobudili do úplnej hmly. Deti zmizli v lese o hodinu sa vrátili s revúcou Ninkou, ktorá nevie zaobchádzať s nožíkom. Zbalili sme mokré veci a plavili sa do Gabčíkova.

Okolo 14:00 sa hmla rozptýlila a vykuklo slniečko. Tentokrát sa kúpali deti, samozrejme dobrovoľne. V Hulám čárde sme si dali rybky, zamkli rieku pádlem letitým, naviazali lode a HURÁ domov.

Luciša
Foto: Smolík

Obsah telefónátu z autobusu: Ahoj Mojo, volám ti z Matinho telefónu, môj som utopila. Mohol by si nám poslať číslo na Keysha? Mirino ho potrebuje a aj on utopil svoj mobil J

Smolíkova galéria je tu.