Preskočiť na obsah

Záverečák 22-23.10.2011 – „My paliva máme dosť“

  • Geronimo 

 Osoby a obsadenie :

Ženská pramica : Saška, Mizo, Insti a Alica

Mužská/muzikantská pramica : Luciša + Denisa = Sestričky L, Mirík, Mirko Dušek a Katka

Osamelý nedeľný jazdec : Juraj

Rok ubehol ako voda, ale našťastie je stále dosť vody v Dunaji, aby sme sa, ako sa sluší a patrí, rozlúčili s vodáckou sezónou 2011 a zamkli vodu. Mizo bol hlavný organizátor ale trochu som mu pomohla aby to nemal na krku sám.

Akcia sa začala vlastne už v piatok večer, keď Insti otváral svoju predajnú výstavu v Café gallery MAGRITTE. Okrem samozrejme nádhernej výstavy Institorizmu, milé bolo, že sme sa tam postretali aj s veľa kamarátmi a neuveriteľné… opäť sme boli pokope stará, no snáď ešte nie tak veľmi, tak radšej napíšem že pôvodná zostava babského pretekárskeho GERONIMA. Bejvi prišla do Bratislavy, ale žiaľ nie preto aby išla s nami na splav, ale mala tu školenie piatok-sobota. Vybavený dobrou náladou sme teda mohli vyraziť na splav.

V Sobotu ráno sme si dali stretnutie na lodenici o 8.30, ale komplet sme sa tam stretli až dačo po deviatej. Nastala bojová porada aké plavidlá vlastne vziať. Bolo nás deväť, ale vecí sme mali akoby sme sa chystali na mesačnú expedíciu. Teda plán že ja so Saškou by sme šli na kanoiku, by bol prechodný len ak by ešte niekto išiel na ďalšej kanoike, plus zvyšok do pramice. Nakoniec, padlo rozhodnutie – dve pramice. Zasadací poriadok sa tvoril pokiaľ sme nosili veci k vode, a tak vždy ten čo chýbal a zanedlho prišiel s báglom vecí, všetko prehodil….a tak rozumnejšie bolo počkať kým sme boli všetci.

Gitara a husle zbalené …..hurá na vodu.

Pod prvým mostom sme už celý šťastný, že sme na vode a k tomu za nádherného počasia, kričali povestné vodácke “ AHOJ “ a zapili vyplutie na vodu Jamalovicou. Vtedy vznikol výrok “Tam kde končí LSD, začína Jamalovica”. Jamalovi sa muselo riadne štikútať a tak sme mu aj zavolali aby vedel z čoho. Kým sme prešli popod všetky Bratislavské mosty, bolo nám už krásne veselo. Paniku z nás mali len okolo plávajúce lode, ktorých ozaj nebolo málo. Aj sme sa im čudovali – veď čo by lode na Dunaji robili ? Overili sme si aj našu teóriu že Twincitylinery sú dve lode, keďže sme oba stretli v docela krátkom čase po sebe. Nemecké lode – jeden remorkér a jedna výletná loďka, si z nás ťažkú hlavu nerobili, išli natesno okolo nás, a my sme aj napriek tomu že Insti robil paniku, neboli v stave zatiahnuť…tak sme si len vyšpongiovali vodu s loďky. Keď nás tak natesno obchádzali, niekto umienil, že zrejme majú málo paliva, keďže sa nám neuhnú, načo sa Mizo pozrel na batériu alkoholu pred sebou a zahlásil “ My máme paliva dosť.”

Nedá mi ešte nespomenúť Mizkove “abnormalní gesto” (nie nebolo to 15 snikersov na 15 dní pro 5 lidí – kto bol v Ostrave-vie čo myslím) keď nám dal do našej lode jeho 6 rohlíčkov/lepeňákov a dve klobásky pre 9 ľudí. Každému sa čo to ušlo.

Pred prvou prenáškou, nám už prišla na chuť hudobná vložka. Mirko vytiahol gitaru, Ciša husličky a békalo sa. Potom prišla prvá pauza na kávu. Čo  by som sama neuverila, keby som to nezažila… na tomto splave sa viacej pila v loďke káva než alkohol. Kávy som zobrala ozaj že trochen, aby sme mali na ráno a k tomu aj mliečko…a pod Čunovom po obede, mi káva aj mlieko definitívne došli. A to mali Mizo aj Mirík pod nohami ozaj slušne vybavený bar – slivka, hruška, metaxa, jamalovica a iné.

Na prenášku prišla mužská pramica ako prvá. Prečo mužská ? No vzniklo to tak nevinne. Keď sme si preniesli našu pramicu (nosiči – Mirík, Mirko D., Denisa a Ciša ), tak ako si tak kráčame naspäť hore po veci a oproti nám sa rúti druhá “ženská “ pramica ktorú nesú – Mizo, Insti, Saška a Alica, šťuchám do Luciši kráčajúcej vedľa mňa a vravím jej – “ mali by sme im ísť pomôcť, oni majú len dve baby”. Načo ma Luciša skoro pohľadom zhodila do vody –  “ ty krava ! a nás je koľko si myslíš? “

Po prenáške na nás prišiel hlad. Ako už býva zvykom, zvyšujeme štandard splavu každým rokom, a teda je ťažké prekonať Instiho zlepšováky, ale myslím že tento krát sa nám to podarilo.  Na prenosnom plynovom grile, sme si v tíšine pod kanálom grilovali klobásky. Po výbornom obede sme si ešte oddýchli pri káve a gitarke a potom naveľa naveľa prišlo aj na ťahanie aspoň po prenášku. Cestou sme fotili nádherné farby jesene okolo vody a typovali či je na vode labuť jedna alebo dve…nakoniec ich ale bolo šesť.

Pod druhou prenáškou sme si, ako každý rok nafotili západ slnka a ako sme sa prekĺzli cez tíšiny, dali sme si pauzu aby sme sa zahriali pri Instiho varenom vínku. Postupne sa zotmelo a tak sme potiahli až na 36 km, resp kúsok pod, kde sme už z vody videli riadny oheň. Zvyknutý, že najskôr sú vinohrady a potom kúsok nižšie je Slon, sme tento táborák skoro prešli, ale ako sme započuli Slona, zapli sme všetky pohony a vrátili sa. Slon nás už čakal na brehu. Za tmy sme postavili stany. Potom sme si ku ohňu prisadli a opiekli si klobásky a špekáče. Príjemne najedení, ba niektorí aj prejedení sme si užívali užasnú atmosféru večera pri Špárovom táboráku. Náladu dotvárali tri giratky a husličky … a skoro som zabudla – Lucišine vajcia (červené a žlté) za 7€, ktoré si Žilka veľmi obľúbil. Zábava trvala až do tretej rána, keď dážď rozohnal aj posledných vytrvalcov do stanov.

Nedeľa 23.10.11

            Ako inak, Brička svojim zvonivým hlasom ráno postupne pobudila celý tábor.  Ráno bolo pochmúrne a miestami aj mrholilo. Tak sme si dali čajík, kávu, dáky ten opečený chlebík s rybičkami a pomaly sme začali baliť stany a tábor.

 

Na vode nám zo začiatku mrholilo, ale aby sme neboli taký skleslí tak sme si zapálili a hneď bolo veselšie. Ako sme dofajčili, prirazil Juraj. Najväčšia sranda bola, že mne bolo asi najveselšie, aj keď ja som fajku ani v ruke nedržala. Až kým sme nezaspali v autobuse, bolo veselo.

V Hulám Csarde na 1820 km nesklamali a piekli ryby. Zohrievali sme dosť dlho vo vnútri a papali čokoládky. Potom prišli autobusy a naväzovanie. Mirík, gurtne treba vopred vybrať z loďáku, než ho naložíš do kufra autobusu –ja len aby si o rok nezabudol ;-).

Na lodenicu sme prišli v rekordnom čase, keďže prvý krát sa vykladalo najskôr u nás. A dokonca za svetla ! Lebo čas sa posúval až ďalší týždeň.

Highlighty –

 Beseda s dobrodruhmi (účastníkmi Colorada)  /nie v domove dôchodcov v Piešťanoch

Každý kilometer nám ku koncu šiel tak rýchlo …. Kermideretvár

Technická poznámka – dve pramice sa dole na vlek za sebou zmestia.

 

 

 

 

%d blogerom sa páči toto: