Babie leto na hrebeni Nízkych Tatier – západ

  • Keysho 

Tak Denda nám zorganizovala super akciu: hrebeň Nízkych tatier. Nakoľko Nízke tatry (spolu s Malou fatrou) patria k mojim najobľúbenejším hrebeňom ani chvíľu som nezaváhal a votrel som sa.  Už piatkový nočný výstup na Štefánikovu chatu nasadil laťku dosť vysoko a v tomto duchu pokračoval celý víkend.  Sobotná žúrka na Ďurkovej nebola príliš dlhá, ale zato intenzívna. Takúto horcovú smršť si ani nepamätám. Určite si Ďuro na tretí pokus Dendu zapamätá 🙂

Keysho

 

Účastníci

Keysho, Katka Kevická, Andrej, Denisa

Piatok 15.10.2010

Konečne nastal deň, keď sa mi aspoň z polovice mal začať plniť sen – prejsť sa vkuse po hrebeni Nízkych Tatier. Viem, veľa z vás sa teraz možno pousmeje, čo už je to len za sen, veď som v Nízkych Tatrách takmer stále. Ale  žiaľ, stále na tých istých miestach a verila som že celé sú istotne nádherné, tak prečo sa nepozrieť aj ďalej. Nesklamali ma, sú viac ako nádherné, vnášajú do duše neskutočný pokoj a radosť zo života a prírody. Aj pamätné tabuľky ľudí, ktorí tam zahynuli, vám pripomenú ako je vám práve skvelo, keď si možete tú nádheru vychutnávať v pokoji a s kamarátmi.

Náš plán nebol ničím zvláštny, a možno práve jednoduchosťou a bez prehnaných ambícií, bol predsa len niečím výnimočný 😉 .  V piatok večer okolo 20.15 sme vyrazili od Trangošky na Chatu M. R. Štefanika. Výstup za svetla čeloviek a zvonenia zvončeka na odplašenie medveďa má svoje čaro. Okolo 22.00 sme boli na chate.

Po príchode na chatu sme si ešte dali malú neskorú večeru a samozrejme po gambačiku.

Sobota 16.10.2010

Raňajky sme si dali na 8.00. Dnes nás čakala etapa po Útulňu pod Chabencom –  Ďurkovú – a tak sme vedeli, že sa nie je kam ponáhľať. Chatu sme opustili okolo 9.00. Keď sme vyšli pred chatu, prekvapili nás snehové vločky, ktoré okolo nás poletovali. Spravili sme si východzie foto a vyrazili.

Počasie nám našťastie prialo. Vôbec nefúkalo, hmly sa prevalovali, čo vytváralo atmosféru akoby príroda bola mierne pod závojom a ukazovala nám svoje nádhery ako sama uzná za vhodné. Pred obedom za 2,5 hod sme boli na Kamienke. Trochu sme niečo zjedli – buchta Chopok proste musi byť!  Tu sa s nami rozlúčila Katka, ktorá už mala na večer naplánovanú saunu a na druhý deň RELAX – to je vraj také slovíčko, ktoré ona rada používa a mňa sa snaží naučiť jeho význam 😉

My sme teda pokračovali ďalej. Tento deň sme stretli len zopár ľudí, ale zrejme sme šli opačným smerom, ako sa vraj bežne tento hrebeň chodí, teda naším smerom nešiel nik. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo  a tak sme už okolo 16.00 boli na Ďurkovej. Ďuro nás už čakal, sľúbil ešte chalanom, že má pre nich nachystanú dajakú prácu. A tak kým chalani chystali drevo, my sme s Ďurom prebrali jeho zaťov a pod. Keď skončili s drevom, prišla menšia smršť v podobe plnej fľaše Borovičkového horca. ( – poznámka autorky – stretli sme tam jedného pána, ktrorý nám dal tip, vraj lepší ako koreň Horca je koreň Litvora = Angelika lekárska )

Teda večer bol ozaj veselý. Postupne sa aj chata naplnila. Ani sme si neuvedomili a boli sme veselí až tak, že sme radšej šli spať, aj keď bolo len deväť hodín. Na chate tohto typu, kde spia všetci v jednej izbe, sa málokto dobre vyspí. Bolo tam veľmi teplo, málo vzduchu a každú chvíľu niekto šiel von. A tak som bola celkom rada, keď už bolo ráno.

Nedeľa 17.10.2010

Na raňajky sme síce zišli z podkrovia už okolo 7.00, ale dlho sme nemali chuť nič jesť. Tak sme počkali, kým sa aj Keysho prebral – potreboval na to čerstvú studenú vodu zo studničky, a potom sme si dali raňajky. Chalani ešte doniesli každý po bandaske vody do chaty a po dlhooom rozlúčení sa s Ďurom sa nám podarilo okolo 9.15 opustiť chatičku. Snáď na nás budú v dobrom spomínať 😉

Ďurková

Tento deň nás čakalo okolo 8 hodín chôdze. Počasie nám prialo, dokonca viac ako v sobotu, aj modrá obloha sa nám ukázala. Keď sme sa však obzreli za seba, tak za nami zrejme také príjemné počasie nebolo. Bolo vidieť riadnu čiernu chmáru. Hrebeň bol ešte plný veľmi chutných brusníc a aj dáke zabudnuté čučoriedky sme si cestou dopriali.

Za celý deň sme nestretli ani jedného človeka. Až keď sme vyšli z Hiadeľského sedla na Kozí chrbát, tak tam sme zbadali prvých ľudí. A to už boli takmer štyri hodiny. Aj sme sa zabávali na tom, aký by to bol rekord, na Slovensku za celý deň nikoho nestretnúť a ešte k tomu cez víkend.

Na Donovaly sme prišli krátko po 17.00. V Kolibe na parkovisku sme sa stretli s Katkou, riadne sme sa najedli a hurá domov 😉

Ďakujem za krásny výlet.

Denisa

[mudslide:picasa,0,keysho,5529356117582056785]