ASI SKAPEM!!!!! výlet

  • Pepe 

Trasa: Blava-Nová Bošáca cez Malé a Biele Karpaty

Dátum: piatok 13.(!!!)-nedeľa 15.6.2014

Vzdialenosť: pri našom blúdení ani srnky netušia, ale cca 170 km

Nastúpané: viď vyššie, ale cca 5000 metrov

[youtube=https://www.youtube.com/watch?v=-uG-kOJDNo8&w=600]

Raz za rok chodíme zo Smoleníc do Blavy na MTB, vačšinou v novembri, keď je zima, mokro a skoro tma. Vždy si hovorím, keď sa plazím blatom: Prečo to neabsolvujeme v lete, keď je teplo, sucho a dlho svetlo = POHODA???

A tak mi skrsol v hlave nápad. Poďme z domu na našu chalúpku (Nová Bošáca). Malé Karpaty sú naše! A ja asi skapem, kým to prejdem….

V roku 2013 to nevyšlo. Pršalo, Bratislava sa topila v povodni. Tento rok to však musí byť! Expedičný tím je nakoniec pomenší: Iba ja, Stopár a Mr.Rajber. Aspoň sa nebudeme motať, keď je nás tak málo J Termín nakoniec padol na piatok, 13.6. Bojím, bojím…

V piatok sa teda stretávame okolo 9:00 na Bielom Kríži. Po krátkom foto šútingu frčíme na Babu, kilometre ubiehajú rýchlo. Na Babe chata zatvorená. Stopárovi sa darí vyduriť tetušku a tak dostávame pivo a toasty. A už frčíme smer Zoška. Pri objazde Čmeloku začína prvé blúdenie a prvé dopady zakliateho dátumu. Marek pri šľapaní do kopca nezvláda kúsok bahna a už letí šipku do lesa. Rozpleštil sa ako žaba na pomerne ostrom kameni.Našťastie to odnieslo iba brucho, ktoré má dobre chránené. Vyzeralo to hrozivo,akoby sa stretol s medveďom. Hrdinsky pokračuje ďalej a potom nás zvyšok výletu presviedča, že on nemá brucho prežraté, ale opuchnuté.

Na Čermáku máme ďaľší povinný oddych. Stopár sa rozhodol opraviť brzdu, ktorá mu občas jemne zacinkala. Zabudol na dátum a kotúč mu skoro odfaklil prst. Necht na polovicu, rana skoro na kosť, všade kopa krvy. No proste paráda. Začínam sa báť, teraz som na rade ja….

Fačujeme Stopára a radšej vyrážame. Hubálová, obora, po modrej dole na Sklenú Hutu a potom hore na Uhliská. Cestou hodil Marek ďalšiu držku do potoka, tentokrát bez medvedích objatí. Na Uhliskách pauza, a potom už len okolo Klokoča cez Amonovu lúku a Mon Repos na Brezinky. Cestou stretávame stádo divých svíň, dva velikánske a kopa malých. Našťastie dátum sa v tomto prípade nepotvrdil a svine zdrhajú. Na Brezinkách opúšťame hrebeň a fičíme na Bukovú (pivo) a do dediny Prievaly, kde Mr. Rajbr vybavil luxusné ubytovanie v miestnom pivovare. Žúrka sa nekonala, pivo bolo dosť otrasné. Jedlo výborné, bruchá nám opuchli ešte o kúsok viac… A ja som prežila bez ujmy piatok trinásteho!

Sobota, 14.6.

Ráno volá Švanťo, že je na ceste do Smoleníc. A že sa stretneme na červenej. Vyrážame (11:00 hod) a po žltej a zelenej sa cez hrad Korlátka šolicháme na červenú. Trvá to o dosť dlhšie, ako sme čakali. Hore, dole, cesta rozbitá.Červenú sme našli a hneď sme sa pre istotu vydali opačným smerom (spoľahni sa na GPS a jej majiteľa). Švanťo už je niekde za Dobrou Vodou, keď sa mi konečne pohneme správnym smerom. Pauza v lese, Švanťo je už v Brezovej. My na cintoríne, Švanťo naobenovaný bol už dvakrát na Bradle. My dávame ešte KPČ na Dobrovodskom hrade (ja som tam ešte nebola). Hyperaktívny Švanťo nám berie pokoj a tak ho posielame na Veľkú Javorinu. Najprv tvrdí, že nás počká, že pôjdeme spolu.Ale keď mu vysvetľujeme, že si radšej ľahneme vedľa Jána Hollého na cintorín, ako by sme išli na skoro kilometer vysoký kopec, vyráža bez nás. Okolo 16:00 dorážame do Brezovej, kde pre nás končí hrebeň Malých Karpát. Odratí, nohy a zadky bolia, ale šťastní. Bošáca je však ďaleko a my začíname tušiť, že už to dnes nedáme….

Marek zdvíha telefón a volá svojho kolegu pána magistra Petra, ktorý vlastní penzión na Dubníku pri Starej Turej. Začína fungovať ústupový plán B… Dávame pizzu a šplháme na Bradlo. Mám sa priznať? Mám toho plné zuby. Nohy bolia, chrbát páli, na zadku už neobsedím. Stopár bojuje s terénom, my s Marekom šplháme asfaltkou. Na Bradle pri mohyle hrá trampská kapelka. Slnko pomaly zapadá. Švanťo je už na Holubyho chate a znechutene mizne do Blavy. My tam ležíme v tráve a počúvame pesničky. Z pohody nás vytrhol Marek, že Stará Turá je písaná štyri a pol hodiny. A tak neochotne vstávame a po zelenej pokračujeme ďalej. Ďalšia značka píše Turú za 6 hodín. Je sedem hodín a ja ledva žijem…..

Zelená je úžasná… vedie cez kopanice, cez rozprávkové chalúpky. Asfaltom, lesom a lúkami. Slnko zapadá. Pán magister nás čaká na Dubníku, občas pre istotu zavolá. Švanťo si už asi dáva doma sprchu…

Všetko je super po osadu Hrašné. Z tejto dediny je to na Dubník 2,5 kilometra po asfalte dole kopcom, cca 10 minút. My sa však tvrdohlavo držíme zelenej. Ideme lúkami. Preliezame kravské dráty napustené 220 voltami. Lezieme ohradami a potokom. Predierame sa žihľavou, ktorá nám siaha vyše pása.Sme v bažine. Zelená sa zjavuje a mizne v poraste. Lúkami sa rútime k nejakým domom. Kde sú domy, tam je asfalt. Stopár však znova objavil zelenú a zese sme v potoku a žihľave. Pán magister, ktorý nechápe, ako môžme ísť tak dlho z vedľajšej dediny, alarmuje miestnu políciu. Konečne sme na ceste a okolo 22:00 totálne rozbití dorážame do penziónu Hájenka na Dubníku 1. Pán Peter nám zachraňuje život pivom a čo ladnička dá.

Nedeľa, 15.6.

V noci nespím. Strašne ma bolia nohy. Na raňajky (mimochodom, sme tu úpne sami, bez personálu a hostí) sme vyžrali všetky cereálie s mliekom. Robíme plány, čo s načatým dňom a rozbitým zadkom. Marek sľubuje rozprávkovú krčmu u Gejzu, niekde pod Javorinou. Krčma tam je, pomerne vysoko a je pekná a …. zavretá. A tak sa zvážnicou = kolmicou šplháme na Veľkú Javorinu. Zvážnica je rozmlátená od drevorubačov, Stopár sa zabáva a my (nebikový plebs) otrávene tlačíme bicykle. Stretávame žltú a po nej šplháme (už na bycikloch) hore. A zrazu – asfalt. A zrazu – Holubyho chata. Sme hore! Hore-hore!!! (viď našu hymnu J) Sme machri!

Po obede na chate už nás čaká len zjazd dole na Moravu a posledný 3 km kopček na Bošácu. Ešte sme boli nútení vyliezť na vysielač (môžem j…ť vysielač, ale to sme ešte netušili, že tadiaľ ide značka….). Potom krkolomne dole po modrej (na biku iba Stopár, je to macher!) a potom zvážnicami dole. Posledného kopca som sa veľmi bála ale po tom, čo sme prešli už to bolo jedno. A sme na chalupe, kde nás čaká Mojo, zmrzlina a guláš…

Bolo to veľa. Bolelo to. Ale bolo SUPER, totálna pohoda, veselá partia, krásna karpatská príroda. A či o rok??? Neviem, spýtajte sa o mesiac…. J

 

Poďakovania autora:

Stopár, Marek a Cypro – ste machri, vďaka za spoločnosť a že ste ma počkali!A gelík si strčte, viete kam…

Peťo Škriečka – vďaka za záchranu života

Švanťo – vďaka za trpezlivosť. Snáď si si dobre zajazdil.
Mojo – vďaka za guľáš!

Všetko. Luciša