Smolenice 2012

  • Geronimo 

S pokročilou jeseňou a s tým spojeným posunom času prišiel čas na náš skoro povinný výlet na horských bikoch zo Smoleníc do Bratislavy. Je to malina, 80 kilometrov po hrebeni Malých Karpát.  Prečo v novembri a nie počas septembra, keď je teplo, sucho a dlho svetlo?. Lebo  les v novembri je úžasný, v hmle sa dobre dýcha, zbytočne sa neloudáme ( nie je čas)  a bahno je náš obľúbený kamarát.


Tento rok padol termín na mŕtvoly – 3.11. Namiesto pálenia sviečok sme sa stretli na stanici v
početnej zostave – Juraj (vodca), Duco, Igi, Jaro, Luciša, Mojo, Lilo, Mizo a vo Vinohradoch pristúpil
Martin a Marek s Cyprošom. V piatok sa síce šírili poplašné správy a zlých podmienkach, ale my
sme ich poctivo ignorovali. A tak čosi po 9:00 vystupujeme v Smoleniciach a presúvame sa do krčmy
pod Javorníkom. Po povinnom občerstvení vo forme piva, poprípade rumu a vyplienení chemického
arzenálu pána Rybára vyrážame na strastiplnú cestu.

Čo dodať: bolo blato, bola hmla, bola zima,
dokonca bola aj tma ale nebolo to zase tak hrozné. Tento rok sme zázrakom (alebo vďaka Jurajovi)
nezablúdili ani raz. Raz sme stratili Cypriána aj s majiteľom, už to chvíľu vyzeralo, že skončia v
Horných Orešanoch.Včas sa však spamätali a vrátili sa k nám. Bolo aj zopár pádov, v šmýkajúcom
bahne to nebol veľký problém. Asi najvtipnejší zaznamenal Mojo, ktorému v zjazde šmykli obidve
kolesá a on skončil komplet v kaluži. Cestu z Kozieho chrbta sme absolvovali v totálnej tme roztratení
po celom lese. Do krčmy na Patrónke sme dorazili všetci, unavení, zničení, zkŕčovaní, dobití a hladní.
A veľmi šťastní , že sme to zvládli a že máme na rok pokoj

Tak zase o rok!

Luciša

Foto: Igi

PS: Obľúbená Jarova veta: Už si tu? Môžeme ísť ďalej…