Velo-velo-bicyklo sme boli prevetrať…

  • Keysho 

Obdobie

Hlavne zimné, ale inak: piatok 15.10.1999 – nedeľa 17.10.1999

Osoby a obsadenia

Eskorta: Dr.Miro Lisý, Baywatchka a rádio

Filcka: Mirino, Saška, Smolík  – bez rádia

Počasie

Kosa jak tri svine!!!

Flek

Banská Štiavnica – Štiavnicke vrchy, Počúvadlo…

Piatok

Odchod Eskorty sa posúva z 14,00 na 19,00 , nakoniec sa stretáva s filckou v Žarnovici niekedy večer. Po vyzdvihnutí si kľúčikov od nášho ubytka na nasledujúce dni a ideme to ubytko hneď omrknúť a použiť. Ešte pred  zadrychmanín v malebnom domčeku požívame prinesené alkoholické nápoje vo viac- menej rodinnej atmoške. Spí sa nám fantasticky, obidvaja Mirinovia niečo tláchajú zo spánku, asi predtuchy či čo…

Sobota

Po nie skorom vstávaní zapíname rádio a dozvedáme sa, že veru „ Ťažké časy prišli na maďarských humoristov!!!“ dobre sa bavíme na tomto výroku a netušíme , že bude ešte neraz použitý… Návrh dnešnej etapy nechaváme na Lisého, spolu dolaďujeme detaily…Doladili sme nasledovne: asi 55 km trasa, stíhame, pohoda! Najjužnejší bod etapy – Krupiná – náš sen, naše malebné mestečko, mysleli sme si! Teplomer sice namáme, ale stačí zopársekundová prechádzka a vsjo jasno…kosa jak hovado… Začínajú obliekacie orgie, každý panicky dáva na seba všetko čo má – a, veru – dobre robí. Pri odchode stretávame domáceho a vedieme polemiku o trase a okrem iného mu oznamujeme, že do cez Anton na beton nejdeme!!!

Už náš chaotický pohyb  po Štiavnici ukazuje, ako cca. to bude vyzerať: „ Už niekto videl značku???“ Dostávame sa pomaly z mesta, hneď prvá odbočka do B.Studenca  sa nám záhadne stráca, takže tých pár kiláčikov si dáme po asfaltke – šak máme HORSKÉ byki!!! Konečne trávička, šotolinka, lesík, no parádička. Ale nie dlho… Lúčka sa objavuje, naša modrá sa stráca. Posledná bola v strede lúčky na el. stĺpe. Nič to, pozrieme do mapy!

Baywatchka sa pýta: „ Nemá tu niekto ručičkové hodinky?“
Ostatní: „ ???“
Baywatchka: ? No aby sme mohli určiť svetové strany!“

Keďže nie sme moc múdrejší , bystríme… a … aha, domčeky, spýtame sa! Myslíme si, že budeme o informáciu bohatší, ale prd makový! Moc sme sa nedozvedeli, zato sme  chudobnejší o všetku našu vodičku, nakoľko sme ju zmiešali s miestnou „výbornou“ prírodnou – žumpovou a so slzami v očiach kropíme tunajšiu pôdu obsahom našich fľašiek. Strácame sa… stretávame prezmenu toho čo kravy pasie aj s kravami a pýtame sa, že kade. On nám poradil , ako sme nato neskôr prišli, jedinú cestu čo poznal, tak sme absolvovali asi 1/2 hod. mašáž v podobe zjazdu po šutroch do Antona. A hlavne strácame ťažko vydreté výškové metre! Tu navštevujeme mieste pohostinské zariadenie, dopĺňame potrebné tekutiny a vyrážame- ako inak- asfaltkou v ústret ďalším dobrodružstvám. Ďalšia plánovaná zastávka- Žibritov triafame už s menšími problémami. Ináč už dosť hodín a my v Krupinej  ani náhodou… Ale predsa, príchádza kus cesty zarúbanej , konečne dobré bajkovanie a nosenie a nasadanie a vysadanie … a po hutnom asfaltovom zjazde /74 km/h/ sme v POLOVICI našej cesty! Ale nastáva zklamanie, úpadok, rozčarovanie a čojaviemčoešte, keď zisťujeme , že tá malebná vysnívaná Krupina je najposlednešia škaredá a špinavá riť sveta! No fakt!

Nič to! Po troške spočinutia, pojedenia a popitia s prekvapením zisťujeme, že deň nemá 25 h , ani viac, proste až tu sme si naplno uvedomili, že vlastne musíme ešte dojsť aj domenko! Na tacháči 17,00 a neboli to zrovna kilometre ani rýchlosť! Volíme zasa asfaltku , nakoľko ohnivá guľa pruko padala stále viac a viac… ŤAŽKÉ ČASY PRIŠLI NA MAĎARSKÝCH HUMORISTOV Po zhodnotení našich síl vyrážame. Pelotón ťaha Smolík, za ním Baywatchka a potom Saška a Mirinovia. Zo začiatku to ide, ale fakt iba zo začiatku. Mirinovia so Saškou sa rozhodli, že majú málo šily, tak idú troška pomalšie. No, je tam toho! Je vidieť, že toho majú plné nie zuby ale priam tesáky, ale dobojovali sme to až na červenú a taký jeden fest stupák, kde Smolík  /S/,ako prvý, stretáva miestneho horára /H/:

H: „ A ty kamže si sa vybral tedeto ?“
S: „ Do Štiavnice , cez Studenec!“
H: „ Ale veď tu bola ešte pred chviľou poľovačka, zastreliť sme ťa mohli!“
S: „ A JA som to mal odkiaľ vedieť?“
H: „A čo tu vlastne robíš?“
S: „ Viete, tu je červená značka, bicyklujem sa tu.“
H: „ Červená značka??? Kde???“ DOMÁCI horár- pozn.red.
S: „ Tu sme sa na nej zrovna stretli!!!!“
H: „ Fakt! No musím zrušiť“

Za stále váčšieho príšeria sa ešte derieme do jedného sedielka , z ktorého vlieza Rudná magistrála do tmavého lesa – tu sa zotmelo definitívne. Nightbiking ako vyšitý, zapíname blikačky, aby sme sa videli. Tí, čo sa im ešte vyčerpaním oči nekrížili spredu určujú, že kade, ostatní nasledujú. Občas lesom zaznejú neslušné slová…  Lisý blúzni: „ Prídeme a z  tých kuriat, čo máme, spravíme soté.“ Dostávame sa na asfaltku, ktorá by podľa našich výpočtov mala viesť do Studenca. Zima začína okupovať všetky časti nášho tela, najmä nožičky a ručičky. „Studenec sice nie je Las Vegas, ale už by ho veru mohlo byť vidieť!“ vypadáva z Lisého pri nekonečnom strácaní výškových metroch. Mimochodom, ako neskôr vyšlo najavo, sú to posledné Lisého slová až do príchodu do chalúpky. Ale  predsa, Studenec je tu. Už iba známy kúsok asfaltky do Štiavnice, posledné stúpanie… a …veru, už sme DOMÁÁÁÁÁÁÁ. Pohľad na tacháč: celková vzdialenosť: 68 km.

Všetkým sa začína všetko v teple rozmrazovať – ruky, nohy… A zisťujeme, že sme do.ebaný jak cigánske hračky. Lisý začína komunikovať – proste začína byť pohoda. Ale v zápäti  si na chvíľku ide aj s Mirinom ľahnúť, ale naozaj iba na chviľku – aspoň to sľubovali… Nakoniec zalamujú načisto, príprava kuriat zostáva na Smolíkovi, Saške a Baywatchke. Chlapci sa nechávajú zobudiť až na hotovú žranicu. A tak,  pojedli sme, pospali sme…

Nedeľa

Mirino K. stáva ako 1. (slovom: prvý) , ale vlastne, neni sa čo čudovať po 13 hodinovom spánku…  Dnešná trasa má byť trocha ľahšia, po včerajšku. Naplánovaných cca 40 km, smer Počúvadlo. Dnes časový rekord, vyrážame o 12,00. Zo Štiavnice ideme rovno na Rudnú magistrálu, kde sa nám naskytá prekrásny pohľad na okolité Štiavnické vrchy. Naozaj paráda. Pod kolesami sviští anglický trávnik,  okolo gýčová panoráma, jasno , teplo, tep ustálený… ešte kúsok lesnej cestičky , kúsok asfaltky a sme na Počuvadle- jazere. A opať prichádzajú problémy s navigáciou, posledná značka spozorovaná, kde inde ako nad zjazdovkou…Ďalšia v strede zjazdovky… po ďalsom 20 min. lúštení a hľadaní „hviezdicovým systémom“ nachádzame konečne ďalšiu modrú , tá nás už bezpečne vyvádza spomedzi oviec a ich výkalov na náš vytúžený smer.  Už nájsť iba Počúvadliansky mlyn odtial  poľnú cestu spravnym smerom ,potom kus žltej a malo by to byť bez problémov… HA-HA. Mlyn sa nám podarilo prehučať, asi tam žiaden nebol, to si uvedomujeme po 20 min. zjaze, pritom posledná značka bola :15 min. pešo. Úderka v zložení Mirino a Smolík sa vybrala hľadať tú poľnú cestu. O chvíľu boli naspať, Smolík zhodnotil: „ Nič sme nenašli, ja som drbol do potoka a Mirino dostal defekt.“ Nakoniec volíme cestu späť na Počúvadlo – jazero okolo, cez Baďan. To už nie je až taký problém, až nato, že  máme tááááááký kus cesty domov a tak malo času….a síl ešte menej…. ale nakoniec všetko zvládame na jednotku, tentokrát sme dorážame  za svetla a vcelku v pohode. Papkáme, upratujeme, naväzujeme a padáme.

Super víkend za nami.
Smolík