Ako sme v Albánsku čľupali

23.4. – piatok podvečer

Napodiv sa všetci stretáváme relatívne načas. Ako tak sa napakujeme aj s pomocou Tulamorky – dávame prvú verziu konfigurácie šiestich kajakov na oplachtenú prikolicu. Ešte Aupark a nákup strún do gitary , na ktorej sme nehrali .Ďalej kupujeme konzervy pre Janku, ktoré teda moc nežrala.  Viktor nám dáva prilbu a vestu pre Jožka, ktorá  mu bola malá.  Môžme vyraziť smer Rakúsko, Slovinsko, Chorvátsko, Čierna hora – chystáme sa na Moraču.

24.4. – sobota

Juraj dnes začína mať meniny. Jožko mu gratuluje, Juraj Jožkovi nalieva.
Viacerí, najmä tí skúsenejší,  upodozrievajú vedúcu z gravidity- v pravidelných intervaloch zozelenieva a ide grcať. Príčinou je vraj kľukatá cesta…  Absolvujeme cestou loďkou v Kotorskom zálive, prechádzame do Čiernej hory. Každý, kto sa na ceste nespráva podla Jožkových predstáv je v jeho očiach a ústach  „kozojebec“ …Pri pohľade na rýchlo rastúce diaľnice konštatujeme, že im ich asi nestavia Široký…
Ideme hore Moračou- je tu dosť vody, takže kaňon Platje je výživný už z cesty. Na ten sa ale teraz nechystáme. Sadáme na vodu v kempe pod Monastirom, pádlujeme Moraču s  vyšším stredným vodným stavom, tak WWIII, príjemné na rozpádlovanie. Len jednu perej s náklaďákom dnes prenášame. Z peglu sa snažíme nejako aspoň približne vydedukovať vodný stav, cca 80.Končíme na moste- sútoku s Mrtvicou. Gratulujeme Jurajovi. Viackrát. Jožko pre nás k frajersky zchádza až priamo k vode- my následne sice s námahou, zato frajersky vytláčame vozík aj auto na lepšiu cestu. Spíme v kempe pod Monastirom. Jedna chatka, jeden stan a dvaja bezprízorní kukajúci na hviezdy spod stromu – 30 eur. Všetci sa tešíme, že konečne spíme vo vertikálnej polohe – ako hovorí Ciša 🙂

25.4. – nedeľa

Pokeciavame so Švajčiarmi- kajakármi. Máme dva plány: Mrtvica, prípadne Morača z vyššia. Jožko na seba berie bremeno zodpovednosti  a berie nás na Mrtvicu, vraj vie kade. Auto akosi stráca výkon- nevieme, či je to tou fakt zlou cestou alebo nadmorskou výškou. Skoro na hrebeni sa točíme- vzdávame to.

Pri sútoku Jožkovi ukazujeme to čo včera a dnes ráno- cestu na druhej strane rieky, na ktorej chodia naklaďáky… Mierime na hornú Moraču- hľadáme cestu pri tunely č.20. Nedarí sa, nakoniec  nastupujeme asi 2 km nad Monastirom u udivenej rodinky na dvore. Všetko prebieha v pohode, Ciša, Juraj, Šeďo a Smolík idú aj nákladiakovú perej. Jožko nás čaká s rozloženou kuchyňou na lúčke na sútoku s Mrtvicou. Jeme a padáme smer Albánsko- konkrétne dolina Kiru. Nakoľko Ciša prehráva kameň-papier-nožnice, volíme všetkými odporúčanú dlhšiu (vraj lepšiu)cestu po pobreží do Škodri, odkial sa snažíme trafiť smer Mes . Nemožné. Aspoň vyberáme Leki v bankomate. Po viacnásobnom konzultovaní  s ochotnými obyvateľmi sa na kruháči s koníkom točíme doľava. V zelovoci kupujeme zeleninu a potrvdzujú nám smer, v kaviarni naberáme vodu a pijeme rakiju, tiež vravia že ideme dobre. Tak pokračujeme za záhadne krátku chvíľu sa ocitáme v Mese. Odtiaľto si podľa rád od Ria máme rentnúť terénne auto ne cestu hore dolinou. Jožka na to nejako nejako nereaguje. Po hodnej chvíli (nie však hodnom kuse cesty) sa nás Jožko pýta, či sme už pri tých sfingách… Na sympatickom fliačku medzi cestou a riekou sa ukladáme spať.

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8

2 názory na “Ako sme v Albánsku čľupali”

  1. No paráda 😉 o zábavu veru isto nebola núdza. Som sa smiala až mi slzy tiekli pri niektorých výrokoch.
    a nabudúce odporúčam zobrať si pero a papier keďže už senilnieme aj v nižšom veku a pamäť vynecháva, alebo že by menej alkoholu ;-))) …… to radšej to pero…..

Komentáre sú uzavreté.