Ako sme v Albánsku čľupali

26.4. – pondelok

Vstávame, autá nám chodia dosť blízko hláv…

„Jožko, nemáme čaj?“
„Čo je niekto chorý???“

Gratulujeme Jurajovi k meninám.  Vyrážame proti prúdu do Prekali, prípadne vyššie. Od svadobčanov dostávame cigarety, miestnym dôchodcom nalievame kalvádos.

Nechcú moc piť, jeden ukazuje do nebies a na žalúdok, druhý do domu na manželku…  Odpadky do Kiru, div sa svete, hádžu sami obyvatelia doliny. Videli sme na vlastné oči…  Nasadáme asi 2km nad Prekalou, na začiatkou je rieka rozliata v doline, pekné pádlovanie, troška málo vody pre tento úsek… S Jožkom sa máme stretnúť na mieste kde sme spali. Nechodí. Ideme mu oproti – víta nás s prekvapením: „Ošibka!“

Prevážame lode asi 1km, kaňon s dvoma nezjazdnými perejami a nejakými WW V. Nasadáme , pred nami ďalší zavretý malý kaňon. Všetci stojíme nad ním, Bulhar však pádluje dole…

Jožkove klepanie na čelo nám na pokoji nepridáva. Smolík s Lucišou idú za Bulharom, ostatní nepochopiteľne za nimi. Začína veľká dráma! Šeďo  so Smolíkom vystupujú a vyťahujú Bulhara s asi o pol metra dlhšími pažami- tak mocne sa držal vo vracáku. Následne Smolík ide obhliadnuť celý kaňon, nakoniec je všetko v pohode a všetci (okrem Mikiho, ktorému sa podarilo vystúpiť a preistotu hneď končí) pokračujeme ďalej. Veselosti pokračujú.

Na ďalšej pereji ide Ciša ako prvá, eskymovanie pod tlakom okolností (nacapená vo vracáku na skalu) po viacerých pokusoch mení za krátku rozplavbu. Smolík po dlhej dobe používa hádzačku. Vzhľadom na množtstvo návykovývch látok v aute padla dohoda, že kopatčák bude basa minerálky…Ideme ďalej, sme už troška jetí, už sa nám nechce vystupovať a pozerať, ale pár perejí ešte dávame.

Končíme pri oslíkovi- domiešavačovi. Pomáha nosiť betón.Presúvame sa na Fani i Vogel. Napriek nesmiernemu úsiliu nevieme nájsť spodný úsek diaľnice vedúcej k výstupnému miestu Rreshen, ktorá je na mape. Zistujeme, že je iba na mape. Na dnešné miesto na spanie nie sme veľmi hrdí.  Ale čo už… So spacákmi nám to dnes nejde… Nenašli sme ani jeden z dvoch Jožkových a skončil túto chladnú noc pod dečkou pre Janku, Miki zase nie a nie zapnúť tú veľkú dieru na nohách. Asi preto, že patrí na hlavu…

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8

2 názory na “Ako sme v Albánsku čľupali”

  1. No paráda 😉 o zábavu veru isto nebola núdza. Som sa smiala až mi slzy tiekli pri niektorých výrokoch.
    a nabudúce odporúčam zobrať si pero a papier keďže už senilnieme aj v nižšom veku a pamäť vynecháva, alebo že by menej alkoholu ;-))) …… to radšej to pero…..

Komentáre sú uzavreté.