26.5. – utorok
Nachádzame na kopci peknú lúčku, robíme si super raňajky.
Niekto navrhuje preliať kalvádos z 5 litrovej bandasky do flašiek, Jožko sa čuduje, či sa ti oplatí na tú chvíľu… Sadáme na vodu v Repse pri odbočke z diaľnice. Voda zdaľeka nie je krištálovo čistá, chýbajú nám aj plážičky, ktoré spomínali v popise… Zaplavené kríčky a stromy nás čím ďalej, tým viac stresujú. Nad druhou perejou v kaňone sa rozhodujeme zdupkať, cesta je ale doooosť vysoko. Aj by sme si zavolali Jožka, aby pre nás prišiel, len to by sme museli mať telefón… Prieskumný tím v zložení Luciša a Smolík vyrážajú stopovať smer Rreshen a nechávajú ostatným mordovať sa – na hádzačkách vyťahovať lode na dialnicu. V takmer nulovej prevádzke zastavuje auto údržby diaľnice so sympatickým Turkom, ktorý stopárov odváža do Rreshenu, kde čaká Jožko pri vode… Otázka ale je, kde presne… Zrazu od rieky odbočuje auto so slovinskými kajakármi. Stopári vyrážajú tým smerom, pri vode nachádzajú slovinca Franziho. Rieka sa ževraj v pohode dá ísť, to ich dosť potešilo. Len sa mu po anglicky posťažovali, že nevedia, kde májú šoféra, auto a vozík.
„Jóže!!! Je en kilometer proti reke, kuha za Vas!“
Na dôkaz im podáva fľašu Kelta čo mu Jožo dal. Spoločne ju dopíjajú, on im dáva ďalšie slovinské pivo, že ho majú vziať Jožovi… Tak sa vyberajú proti prúdu , dramaticky brodia rieku, zachraňujú pivo, idú po romantických lúčkach (Ciša: „To je krásna lúka, plná kvetov, do pi.e!“) a nachádzajú Jožka , evidentne so slovincami intenzívne oslavoval Juraja. Ale treba ísť pre ostatných! Nakoniec Ciša zostáva s Jožom. Smolík berie auto s prikolicou a ešte nevie, na akú strastiplnú cestu sa vydáva… V sukni a košielke sa viackrat pýta podivených obyvateľov usadlosti pri rieke na cestu na autostrádu,… nakoniec ale nachádza hlavnú cestu (cca 20min), následne zvyšok tímu čakajúcich na diaľnici… Prichádzajú slovinci, nachádzajú „nášho šoféra“ Jožka spiaceho na pieskovisku s misou na hlave (vraj proti slnku…).
Večer s nimi žúrujeme pri ohni. Dva pokusy o nasadenie strún na gitaru zlyhávajú, husle skončili pri už tradičnom kohútikovi jarabom… So slovincami si predstavujeme každý tím svojho autistu, učíme slovincov piť kapurkové (viac krát) … Večer si opät uvedomujeme, že naozaj nevieme, ako by sme Joža bez nich našli…
No paráda 😉 o zábavu veru isto nebola núdza. Som sa smiala až mi slzy tiekli pri niektorých výrokoch.
a nabudúce odporúčam zobrať si pero a papier keďže už senilnieme aj v nižšom veku a pamäť vynecháva, alebo že by menej alkoholu ;-))) …… to radšej to pero…..
Dobra praca Trupka! Napisal si toho pozehnane, aj s foteckami si sa pekne vyhral 😉 good job
Komentáre sú uzavreté.